Krížový most

Autor: Alica Biela | 6.4.2011 o 7:39 | Karma článku: 13,04 | Prečítané:  2326x

Načo je už komu kríž? Otázka, na ktorú mnohí nájdu pohotovú, t.j. prirýchlu a povrchnú odpoveď. Niektorí plnú odmietnutia, iní plnú veleby. Často iba samá teória, nepodložená ozajstným poznaním. Ozajstným poznaním cez vlastné utrpenie. Možno  i poznaním utrpenia iných cez oči lásky. Ja mám rada vo všetkom jasno, ale momentálne mi je jasné iba to, že niektoré odpovede je treba hľadať dlho a na mnohé odpovede si treba iba trpezlivo počkať.

O zložitých veciach je najlepšie rozmýšľať jednoducho. Ako rozmýšľať o kríži? Ako o súčasti života každého z nás. Veď každý tvrdí, že ho má. Niekto väčší, niekto menší. Priznaný ale i utajený. Prijatý i odmietaný. Možno pomenovaný iným menom: problém, životná skúška, choroba, samota, utrpenie, alebo iba nepohodlie všedného dňa...

Keby som mala rozdeliť svoj pozemský život na etapy podľa poznania významu kríža, môj život (a jeho súčasťou sú aj iní ľudia) by mal tri kruhové pásma, zoradené ako na bežeckej dráhe.

Prvé pásmo – Normálny život:

To je ten vonkajší kruh, naplnený každodennými radosťami a malými boliestkami, ktoré stačí pofúkať. Žiadna odkázanosť na zázraky, človek má takmer všetko vo vlastnej réžii. Charakteristický je nedostatok času. Treba sa ponáhľať. Čím však rýchlejšie bežíš, tým menej času aj tak máš. Pretože nikto presne nevie, ktorým smerom treba utekať, všade vládne  chaos. Ľudia tu majú povrchný záujem o iných, dokonca i o seba.

Boh? A to je kto? Ak ho niekto vôbec naozaj pozná, je medzi poslednými na zozname, s kým sa chce stretnúť. Keď už nejaký čas zvýši, treba sa radšej zabaviť, odreagovať; veď si zaslúžime. Čo inak máme zo života? Keď sa človek presýti prípadnou extravaganciou, prichádza prázdnota a nuda. Stačilo by trochu nemoderného ticha, započúvania sa do vlastnej duše. Jej rešpektovanie. Namiesto toho však kričíme ešte viac.

Pomedzi všetkých kráča tichý muž v bielom. Má čas, pokoj, záujem o  ostatných. Svojou jednoduchosťou je pre väčšinu ľudí veľmi neatraktívny, vrhajú naňho začudované pohľady. Mnohí o ňom síce hovoria, ale ... bez toho, aby za ním naozaj išli. Žiada príliš veľa: „Vezmi svoj kríž a nasleduj ma.“ Kríž nás príliš tlačí a spomaľuje. Po kúsku si každý z toho svojho radšej píli a túži sa ho zbaviť celkom. Pričasto kríž v tomto pásme slúži iba ako vyčačkaná dekorácia.

Druhé pásmo – Zastavenie a hľadanie:

Je to priepasť plná odhodených krížov; ako na smetisku. Všade nariekaú ľudia, ktorí sa tu nedobrovoľne ocitli. Snažia sa nájsť znovu svoje kríže, tušiac, že im pomôžu dostať sa z priepasti von. Zúfalo kričia o pomoc. Niektorí to zvládnu vlastnými silami, iným sa dostane pomoci od ľudí z Prvého pásma. A tak sa môžu vrátiť, snažiac sa žiť trochu inak. Ďalším nemá kto pomôcť, nemajú nikoho, kto by ku nim do priepasti natiahol vlastnú ruku: „Nech im pomôže niekto iný; môžu si za to sami; ak pomôžem, tak vlastne uškodím...“ Alebo jednoducho ľudská pomoc nestačí. Poniektorí stratili nádej a na svoje trápenie lepia smradľavé náplaste, ktoré o chvíľu odpadnú a bolesť bude ešte väčšia.

Aj sem prichádza muž v bielom. Mnohí sa ho už nevedia dočkať, aj keď presne nevedia, ako a čo im môže dať. Ale čakajú ho s nádejou. Medzitým stavajú schody z rozlámaných krížov. Viac ako Prvé pásmo, láka ich to Tretie, posledné, z ktorého sa šíri jemná vôňa a žiara. Keď sa s vypätím všetkých svojich vlastných síl dostanú z priepasti až na vrchol, sklamane narazia na vysokú stenu z hrubého skla. Kráčajú dookola po úzkom chodníku, šmátrajúc rukami v snahe nájsť najmenší otvor, ktorým by bolo možné vojsť. Sú tak blízko, a predsa ďaleko.

Tretie pásmo – Poznanie:

Pásmo je plné ľudí, prirodzene smerujúcich k zdroju, k Bohu. Každý už vie Prečo a Kam kráča. Každý má na pleciach svoj vlastný kríž, nesený s pokojom a ľahkosťou.

Pretože ku nim chcem patriť, spoza skla sa pýtam: „Ako sa k vám môžem dostať?“

Všetci ukazujú na muža v bielom.

Robím všetko preto aby si ma už konečne všimol. Raz si ma predsa musí všimnúť. Nič. Dlho nič. Začínam chápať, že nie je v mojich silách prinútiť muža v bielom aby mi pomohol. Málo ho poznám.

Zostávam ticho a nehybne čakať. Keď prechádza znovu okolo, zdvihnem hlavu a natiahnem ruku. Jeho pohľad je milosrdný. So slzami mu ponúkam všetko čo mám - svoj nedokonalý kríž i neshopnosť ponúknuť viac. A on to berie. Nechápem. Druhou rukou chytá moju dlaň a ťahá ma von z priepasti – naspäť do Prvého pásma; tam, kam ma to už neláka. Zastavíme sa však hneď na okraji. Znovu mi podáva môj kríž a zrak upiera na ten svoj. Obrovský, hrubý, nikdy neskrátený. Presne taký dlhý aby preklenul celú priepasť Druhého pásma. Navždy pevný natoľko, aby po ňom mohlo prejsť celé ľudstvo.

Môj kríž je príliš krátky a tenký, nepoužiteľný.

Muž v bielom mi dáva čas, trpezlivo ma necháva spoznávať ho. Nenúti ma nič robiť v strachu a náhlivosti. A tak sedím a pozerám ako privádza ku svojmu krížu ďalších. Ich kríže sú podobné tomu môjmu – nepoužiteľné. Nie tak ako by sme chceli – mať všetko vo svojich rukách, pod kontrolou; všetko si zaslúžiť vlastnými schopnosťami, skutkami, modlitbami. Mnohí zostávajú sedieť spolu so mnou.

Obdivujem zopár jednotlivcov, ktorí jeden po druhom odovzdávajú znovu svoj kríž mužovi v bielom. Držiac sa ho, so zavretými očami a dôverou vstupujú s ním na krížový most. Neobzerajú sa späť, ani dole, nevidia presne kam idú. K nádeji, že krížový most ich prevedie za sklenú stenu, dokázali pridať vieru, a tá nepustí. Prevraciam všetky zákutia svojej duše v túžbe nájsť aspoň to horčičné zrniečko. Tu budem stáť dokedy ho nenájdem!

Z Prvého pásma sa prišli tiež pozrieť na toto divadlo. Aj sa zasmiali na bláznovstve. Jeden človek bez kríža žiada muža v bielom aby ho zobral na druhú stranu. Kľačí. Prežehnáva sa. Ukazuje malý zlatý krížik zavesený na svojom krku. Z vrecka vyťahuje ruženec i bibliu. Mužovi v bielom to nestačí; od každého žiada kríž a vieru.

.....................................................................................................................................

Nech už to znie akokoľvek nepopulárne, viem, že ja sa bez kríža  k Bohu nedostanem. Nie bez svojho vlastného, a už vôbec nie bez toho Ježišovho. Ako je to však s cestou iných ľudí, netrúfam si povedať. Kiežby tvrdenie „Koľko ľudí, toľko ciest k Bohu“ bolo pravdivé.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?