Stará pani

Autor: Alica Biela | 14.4.2011 o 6:46 | Karma článku: 18,48 | Prečítané:  3913x

Tento pribeh sa stal v kostole, ale mohol sa stať hocikde inde, kde ľudia majú „málo miesta“: v autobuse, v čakárni alebo parku. Mohol sa stať všade tam, kde si ľudia zakladajú na veku, titule, rase, postavení alebo iných svojich právach.

V úplne obyčajnú nedeľu, keď Rebeka mala iba tri roky a vážila asi 14 kilogramov, vybrali sme sa spolu do kostola. Usadili sme sa v jednej zo zadných lavíc.  Onedlho si ku nám prisadla neznáma stará pani. Po chvíľke sa začala mrviť, obzerať dozadu, potom zasa na nás. Nevraživo niečo šomrala.

Nechápala som čo jej môže vadiť, veď Rebeka je jedno z najpokojnejších detí na svete – tichúčko si sedela vedľa mňa a „čítala“ spevník. Pozrela som dozadu aj ja. Stálo tam zopár ľudí, no nevyzerali ani chorí, ani starí. A vpredu bolo pre nich ešte miesta dosť. Zostali sme sedieť tak ako sme aj začali. Prečo by som mala mať decko na kolenách keď na to nie je žiaden rozumný dôvod?

Starej pani to však nedalo pokoj a tým pripravila o pokoj už aj mňa. Nič iné som nevnímala, len jej zamračený pohľad. Omša už bola začatá, nebol čas na debatu o čo jej vlastne ide. Vstala som, zobrala Rebeku za ruku a z lavice sme odišli. Nie preč z kostola, odtiaľ ma žiaden človek, dúfam, nedostane. Rozložili sme si skladacie stoličky vo vestibule a bolo. Celej situácii som sa nevedela vynačudovať. V kanadskom kostole sa mi niečo také ani predtým, ani potom nestalo. Takže prekvapenie.

Sedeli sme z dohľadu starej pani, ale pokoj sa mi nevrátil. Na srdci tlačil akoby kameň.

Omša skončila, ja som si vo vestibule dala poomšovú kávu a Rebeka džús s keksíkom. Čakala som na známych, že sa trochu porozprávame, rozptýlime pokazenú náladu. V tom som zbadala, že sa ku mne blíži tá stará pani. Pre pána kráľa, čo len odo mňa chce? Chce mi nadávať?

Ona však s roztraseným hlasom povedala: „Prosím Ťa, odpusť mi. Nechcela som Ti ublížiť.“

Káva mi zamrzla v pohári, slová v ústách; nohy ako prilepené. Toto druhé prekvapenie bolo ešte väčšie ako prvé.

Ona odišla so slzami v očiach. A ja, zahanbená, som so slzami v očiach zostala. Ale už bez toho kameňa na srdci. Ten stará pani celkom odvalila. Prišlo mi jej ľúto, lebo uznať si chybu a ospravedlniť sa niekomu mladšiemu, nie je jednoduché.

Keby sa mi niečo také stalo znovu, už by som radšej Rebeku na kolená zobrala. Veď jej terajších 19 kilogramov je ešte stále menej v porovnaní s tým kameňom na srdci.

Rozumné dôvody sú niekedy dosť zbytočné. Alebo aj na vlastnú ťarchu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?