Pozostalí

Autor: Alica Biela | 15.4.2011 o 21:14 | Karma článku: 17,51 | Prečítané:  3457x

Dnes ráno Charlotte zložila tri deti v škole a s najmenším sa vracala domov. Keď ma zbadala, zastavila auto, otvorila okno, popýtala sa ma ako sa mám. A potom začala rozprávať o svojej sestre, ktorá pred mesiacom zomrela na rakovinu. Neviem jej meno, tak ju nazvem Karin.

Keď chodila Rebeka do kindergarten, niekoľko mesiacov každý deň ju Charlotte vozila do aj zo školy. Vilmu brali iní priatelia, pretože v Charlottinom aute už nebolo miesto. Takto ma ľudia šetrili, keď som mala chemoterapiu. Bola to veľká pomoc, aj keď radšej by som sa bola o deti postarala sama.

 Na prednom sedadle Charlottinho auta občas sedávala aj Karin. Usmiata, tajomná. Ťažko bolo odhadnúť, čo sa skrývalo za jej úsmevom. Aj ona práve začínala chemoterapiu. O svojej rakovine však vedela už dávno, len sa s ňou nikomu, ani rodine, nepochválila. Priateľov mala iba na zábavu a odreagovanie. Dokonca aj liečiť sa snažila po svojom. Mimochodom, vždy sa snažila žiť a jesť zdravo. Keď to ďalej nešlo tajiť, oznámila smutnú správu najbližším a začala sa liečiť. Bola taká odhodlaná, tvárila sa silne. Charlotte sa na ňu často „hnevala“, že je veľmi tvrdohlavá, že si nechce dať v ničom poradiť. Nechce si dať pomôcť, ťažko ju presvedčiť, že celá rodina je tu pre ňu. Počas chemoterapie chodila do práce, dlhé mesiace. Ani vlasy jej celkom nevypadali. Všetko znášala akosi lepšie ako ja.

Keď som skončila s liečbou, už som o nej nepočula tak často. Až neskôr Charlotte spomenula, že Karin musela prestať pracovať. V októbri minulý rok jej znovu dali chemoterapiu. Keď nezabrala, vyskúšali druhú. Nič. V januári vyskúšali ožarovanie. Výsledkom bolo aj tak telo plné metastáz a nulová imunita. Kontrolné CT vo februári bolo nemilosrdné.

Ešte stále mala vôľu žiť. Napriek veľkým bolestiam, ktoré sa snažila skryť. Napriek tomu, že fyzicky i psychicky bola na smrť unavená.

Zomrela v marci a žltý narcis jej už teraz nepomôže.

Zostali tu po nej rodičia a dve sestry s rodinami. V ozajstnom hlbokom smútku, s ktorým sa ťažko vyrovnať. Horkastý pocit neschopnosti pomôcť. Hľadanie príčiny. Znovu a znovu otázka: „Čo viac sme mohli urobiť?“

Ja si po Karin pamätám jej úsmev. Úsmev plný smútku. Akoby to nebola iba rakovina, čo ju trápilo.

Karin to už povedať nemôžem, ale iným svojim „kolegom“ sa pokúsim.

Život s rakovinou je pre Teba ťažký. Ale nielen pre Teba. Pre všetkých, čo Ťa majú radi a snažia sa Ti počas choroby pomôcť. Si stále pred ich očami. Ani oni nemajú vždy chuť do jedla. Ani oni nemôžu večer zaspať. Aj oni veria, ale aj oni zúfajú. Nechcú Ťa stratiť. A keď Ťa stratia, síce prežijú, ale ak si im nedovolil, aby sa Ti aspoň pokúsili pomôcť, zanechávaš im dvojnásobný žiaľ. Mysli na nich.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?