Aj keď už nečakáš

Autor: Alica Biela | 21.4.2011 o 6:44 | Karma článku: 14,80 | Prečítané:  2476x

Minulý rok mi neter poslala krásne fotografie z Novej Dubnice. Neboli krásne len preto, že je to mesto môjho detstva a mladosti, mesto, v ktorom žijú a stretávajú sa moji najbližší. Na fotografiách neter pózovala s hokejistami Kopeckým a Hossom a ich vybojovaným Stanley Cupom. Je to príjemný pocit, keď sa taká vecička dostane do malého ale pre človeka drahého kúta na zemi. Chlapcom, sebe i väčším fanúšikom by som to dopriala každý rok.

Ťažšia je situácia dnes, keď Blackhawks Chicago súperí o postup s tímom Vancouver Canucks, tímom môjho druhého domova. Po našich troch výherných zápasoch akosi sa už očakávalo, že Blackhawks tento rok o Stanley Cup nezabojujú. Doma sme sa utešovali,  že naši chlapci si tak aspoň zahrajú na majstrovstvách v Bratislave. Včerajší zápas však poriadne prekvapil; Blackhawks nielenže vyhrali, ale vyhrali poriadne vysoko, 7:2. Taký výsledok bezpochyby vylučuje každú náhodu a bráni hádzať flintu do žita; inšpiruje bojovať s nasadením do posledného dychu, do posledného zlomku sekundy.

Nie je to tak iba v športe.

V pondelok ubehol už celý týždeň od môjho PET scanu. Každý deň moje vnútro bojovalo medzi dobrými a zlými očakávaniami a musím povedať, že som očakávala na 99,7 percent dobrý výsledok. Nie, nie som ignorant a ani rodený optimista; ani zďaleka. Je to hlavne skúsenosť z posledného roka, ktorá ma učí očakávať radšej dobré ako zlé. Po siedmich dňoch však už očakávanie nestačí a človek potrebuje vedieť pravdu. Takže v pondelok ráno som zavolala onkológovej sekretárke, že sa s ním chcem stretnúť. Slušne ma vybavila tým, že tento týždeň už majú obsadený ale môže môjmu lekárovi povedať, aby mi výsledok oznámil telefonicky. Súhlasila som, aspoň si ušetrím cestu. Poobede som na pár hodín odbehla na liečbu Avastinom.

Keď som sa vrátila, hneď som sa spýtala manžela, či už volali. Vraj áno a že v stredu máme prísť na rozhovor. Snažil sa tváriť normálne ale moje múry optimizmu sa zosypali. Skúsenosť je taká, že dobré výsledky sa dajú povedať do telefónu, a pre zlé, ktovie prečo, treba prísť osobne. O to horšie to bude, že ma vtesnali medzi už dávno objednaných pacientov, takže to musí byť vážne. Ale prečo mám čakať ďalšie dva dni na to, aby mi povedali, že je to naozaj zle? Mierne som manželovi vynadala, že sa hneď zmieri so všetkým čo mu ponúknu a že sa nepokúsi vysvetliť ako ďalšia neistota iba nezdravo zvyšuje môj stres. Začala som plakať, tak sa pokúsil znovu telefonovať a vysvetlovať. Nebola som si istá, či uspeje, tak som mu, ešte taká nevyplakaná, vytrhla telefón z rúk a vysvetlila som to sekretárke sama. Čuduj sa svete, pochopila ma. Doteraz na mňa pôsobila dosť odmerane. A ja som sa jej už chystala vynadať aká je necitlivá. Nakoniec to vybavila tak, že môžeme prísť hneď v utorok ráno a tvárila sa veľmi pozitívne. Aj keď plné vnútorných otázok a odpovedí, čakanie bolo znesiteľnejšie. Nútila som sa znovu stavať spadnuté múry a veriť, že aj keď to tak nevyzerá, predsa len treba počkať a nerobiť predčasné závery.

V utorok aj Karla dobehla s kyticou do čakárne; ako na pohreb... Bolo na nej vidieť, že sa bojí – podľa toho akým spôsobom ma utešovala, že všetko bude dobré.

Vošli sme do ordinácie. Na stole stála malá decentná šálka ešte pariaceho sa čaju. Obyčajne ju tam takto vidieť aj okolo obeda. Môj doktor sa tváril – optimisticky. A taký bol aj výsledok môjho PET scanu. Jednoducho iba nepostupoval podľa mojich očakávaní alebo zaužívaných spôsobov a pozval ma na konzultáciu dobrého výsledku. Pokračujeme v začatej liečbe a na budúci týždeň absolvujem veľmi citlivý krvný test (Circulating Tumor Cells). Keďže sa oficiálne ešte v Kanade nepoužíva, treba ho poslať na spracovanie do Nemecka a čakať...

Predsa len jedna zlá správa. S mojím onkológom už mám naplánovanú iba jednu kontrolu o dva mesiace. Potom odchádza definitívne do dôchodku. Vyzerá, že sa teší konečne na život bez stresu, a z celého srdca mu to prajem, aj keď mne a iným bude veľmi chýbať. Niečo mi hovorí, že on len tak dôchodkovať nedokáže a snáď občas zavíta do svojich ordinácií poradiť svojmu nástupcovi.

Z ordinácie sme vyšli spokojní. Áno, iba spokojní. Akoby sme už boli príliš ubolení a neschopní sa poriadne z tej dobrej správy okamžite radovať. Akoby to bolo samozrejmé. Až Karlina radosť ma prebrala a postavila na nohy. Potom sa mi Karla priznala, že po zúfalej pondelkovej správe ma už začala pochovávať; zabezpečovať starostlivosť o deti cez prázdniny... Zastavila som ju pokúšajúc sa vysvetliť, že vtedy, keď ja už veriť nevládzem, pomáha mi viera druhých. Nie plač nado mnou; nie príprava na to, že tu už nebudem; ale vypätie všetkých síl mojich priateľov mi dáva viacej vôle veriť a žiť.

Dnes sa už radujem viac ako včera. Viem, že znovu zakolíšem v čase skúšky, ale ak mi niekto pomôže, veriť budem aj na smrteľnej posteli, že situácia sa dá zvrátiť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?