Život bez nálepky

Autor: Alica Biela | 27.4.2011 o 20:36 | Karma článku: 15,27 | Prečítané:  2566x

Ruby je malá, postaršia žena, s indickou krvou v žilách.  Po operácii pred dvomi rokmi ma  učila znovu „utierať prach“, „prať a žmýkať prádlo“, „ukladať taniere stále do vyššej a vyššej poličky“, „hrať sa“ s loptou a všetky iné potrebné veci do mojej domácej praxe.

Ako fyzioterapeutičku som ju navštívila dvanásťkrát. Vždy ma najskôr uložila na stôl a citlivými prstami hľadala problémové miesta. Keď mi od bolesti vyhŕkli slzy, spozornela; akoby sa zarozmýšľala, preniesla niekam celkom inde a hľadala inšpiráciu ako znovu rozhýbať moje telo. Jemne ale dôsledne. Pochválila každé zlepšenie, ale pokrútila hlavou keď som stagnovala.

Rakovina bola vtedy pre mňa čerstvá diagnóza,  preto som bývala viditeľne nešťastná. V jeden deň som prišla do ordinácie ešte nešťastnejšia kvôli predchádzajúcej hádke s manželom. Ruby sa nedala oklamať mojou diagnózou. Ona vedela, že je v tom aj niečo iné, horšie. Ruby nemá cit iba v rukách... Nebolo pre mňa ťažké sa jej vyžalovať lebo som jej už dôverovala. V reči o manželskej hádke som spomenula aj to, že cez víkend máme akurát výročie svadby.

Prvé, čo pri ďalšej návšteve u nej urobila, podala mi obálku. Už som spomenula, že tu je zvykom dávať chorým ľuďom pohľadnice k uzdraveniu (Get Well Soon). Položila som jej teda rečnícku otázku, či je to toto želanie. A ona na to, asi s takým tónom, že „Čo si chorá? To by ma v živote nenapadlo dať Ti takú pohľadnicu.“ Vraj to je jasné, že budem zasa zdravá. Nad chorobou mávla rukou akoby ju chcela odohnať. V obálke bolo obyčajné želanie k výročiu našej svadby! Táto zdanlivo bezvýznamná formalita, mala pre mňa obrovský význam. A ešte stále má.

Ruby bola prvým človekom, ktorý sa mi prakticky snažil pomôcť vylízať z rakoviny – fyzicky citlivými prstami, a zároveň psychicky citlivou dušou. Bez toho aby sa orientovala na moju diagnózu, lebo moje uzdravenie považovala za samozrejmosť. Neľutovala ma a naučila ma neľutovať samu seba (nie vždy to ide). Moju pozornosť presmerovala z choroby na radostné udalosti života. Dobre som sa pri nej cítila. Ako normálny človek.

Som rada medzi ľuďmi, ale keď ma začnú zahŕňať otázkami „Ako sa cítiš?“, začnem sa cítiť chorá. Keď ma zahŕňajú komplimentami „Dobre vyzeráš!“ (a ja vidím v zrkadle najlepšie a každý deň ten rozdiel spred rokov), viem, že sa uspokojili s málom; že odo mňa už nič moc nečakajú; že ich prekvapuje aj fakt, že stále žijem, kráčam, že sa smejem, že mám záujem napríklad o hokej. Dali mi rakovinovú nálepku. Ako židovskú hviezdu.

Môj život nie je definovaný rakovinou. Iba poznačený.

Zvykli sme si na rakovinu ako na osud,  okamžitý rozsudok smrti. Je to omyl. Možno ešte tak doživotie, ale aj to môže trvať 20 aj 40 rokov.  

Nechcem to zľahčovať. Sú chvíle, keď človek od bolesti či strachu iba plače. Keď sa nevládze už ani modliť! Riadkom nádeje a úsmevu predchádza i zúfalstvo. Život s rakovinou je ako život pod ťažkým mrakom. Raz hromy blesky, inokedy úrodný dážď. Trpezlivé čakanie na vietor, ktorý odfúkne mrak a odkryje slnko. Ale aj náš vlastný únik spod mraku na miesto, kde je slnka viac.

Spomínam na všetky krásne chvíle zdravého života, ktoré považujem za normál. Nechcem prísť o krásne chvíle, ktoré sú ešte iba predo mnou. Tieto veci ma ťahajú vpred. A dajú sa prežívať každý deň.

Vďaka Bohu za Ruby, ktorá ma zaradila bez nálepky medzi normálnych ľudí.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?