Mama má vždy kvôli čomu žiť

Autor: Alica Biela | 6.5.2011 o 6:58 | Karma článku: 21,47 | Prečítané:  4763x

Šéfka asi čakala, že ju budem obdivovať. Ja som ju pritom iba ľutovala a strašne sa jej čudovala. Spomínala, že keď bola taká mladá ako ja, už mala dve malé deti. Keď boli choré, nezostávala s nimi doma celú maródku ale telefonicky ich navigovala kedy a ktoré lieky si majú dať. Kolegyňa, rozvedená mama detí v rovnakom veku ako šéfka, jej rozumela o niečo viac. Ale keby mala muža a keby zarábal tak výborne ako ten jej, zostala by vraj pri deťoch doma. Mimochodom, šéfka bola známa tým, že robila v práci dosť veľa chýb v rôznych výpočtoch; nemyslela iba na prácu.

Ja som mala asi šťastie v nešťastí. Od malička mojím snom, mojím najpodstatnejším snom, bolo stať sa mamou. Na tejto zemi nebolo ľudsky ničoho krajšieho čo by mohlo naplniť môj život. To šťastie bolo v tom, že keď sa mi deti konečne pred štyridsiatkou narodili, žiadnu prácu som nemala a nemusela som sa teda rozhodovať či po jednom roku materskej strčím deti do daycare a vrátim sa do práce, alebo zostanem s nimi doma bez podpory štátu a bez nároku na návrat do toho istého zamestnania. Áno, v Kanade trvá materská dovolenka iba dvanásť mesiacov. Pár rokov dozadu to bolo mesiacov iba šesť, takže môžeme byť rady.

Vzhľadom na to, že žena je často jedinou živiteľkou rodiny alebo jednoducho nechce prísť o všetko čo doteraz dosiahla, s ťažkým srdcom do práce ide. Aká je to naháňačka pre ne i pre deti, písať nebudem. Niežeby to doma pri deťoch bolo iba lízanie medu bez akéhokoľvek stresu. Práve naopak.

Byť mamou, to je práca na 24 hodín denne: od rána do večera a potom ešte aj v noci. Dohryzané bradavky alebo zohrievanie fliaš; nepohodlná noc s bábätkom v posteli alebo nakúkanie naň vo vedľajšej izbe; desiatky špinavých plienok – a keď už veríme, že táto dnes bude posledná, stačí jedno malé „prd“ a začíname odznova: rozopnúť svetríky, dupačky, priniesť mokré vreckovky... uhm, aj plachtu treba vymeniť. Decko dokakané až za ušami, ale konečne prestalo plakať a unavené oči už sa kotúľajú kamsi do sna.

Ráno nie je treba nastaviť si budík, dieťa vie presnejšie kedy sa treba zdvihnúť z postele, aj keď mama ešte blúdi v krásnej tme. Niekto tu chce papať a na rozdiel od mamy ešte nevie kde je najviac vitamínov. A tak mama skúša, skúša a skúša. Na facebooku si s kamarátkami vymieňa akurát tak kojenecké recepty a návody ako odpovedať na nekonečné detské otázky. Učí sa znovu spievať najdetskejšie piesne a hrať hry pre najmenších. Keď už má dieťa dosť praxe s plastelínou, dovolí mu piecť naozajstné koláče. Aj keď vopred vie, že jej pribudne nová robota. Chrbtica vykrivená keď dieťa treba pridŕžať za ruky pri prvých krokoch; ruky vyťahané od malého bremena; vlasy zopnuté do pevného uzla nech nie je začo potiahnuť. A potom ešte nečakaný buchnát s malou hlavou do nosa, keď dieťaťu na kolenách číta obrázkovú knižku po päťdesiatykrát. Horúčky, sople, zuby, boľavé bruško a nedajbože aj horšie choroby. Neustále v strehu aby sa malému nič nestalo. Ešte rýchle do obchodu, do parku, k babke aby nebola sama, a potom na chvíľu do centra s podobnými matkami a deťmi – tam sa deti pohrajú a mamy majú komu zdôveriť. Tam, kde sú mamy v rovnakej situácii, okrem rád a kritiky dostane sa im možno najväčšieho pochopenia.

Koľko som toho nenapísala a koľko som toho zabudla?...

Ak má mama šťastie, že dieťa ešte spí aj cez deň, rýchlejšie navarí, operie a možno sa stihne niečo aj naučiť na skúšky, ktoré sú pred ňou. Možno aspoň na pár hodín ide do práce, pretože je napríklad lekárka a tu naozaj nemôže zaostať. Namiesto telefonátu priateľke, namiesto seriálu v televízii, namiesto oddychového románu či koncertu, väčšinou stihne urobiť len to, čo musí. A hlavne pre druhých. Celé to môže trvať pekných pár rokov, keď je detí viac.

Za túto prácu mama dostane svoju odmenu – dieťa jej rastie pred očami, počuje jeho prvé slovo, vidí jeho prvý krok, pofúka prvé bobo, k nej dieťa naťahuje ruky ako k prvej. Často je hrdá a povie si, že to stojí za to. Nie vždy sa jej však po ťažkom dni chce usmievať.

Ani mne sa sa vždy nechcelo (a ani teraz vždy neviem byť trpezlivá). Pripomínala som si, že veď mám čo som chcela, po čom som snívala. Keď som sa posťažovala svojej sestre, ktorá má už deti odrastené, zvykla ma utešiť: „Malé deti, malé starosti. Veľké deti, veľké starosti. Toto je najkrajšie obdobie, ktoré s deťmi máš. Neskôr už nebudú chcieť byť tak pri Tebe ako teraz.“ Múdra a dobrá rada. Ale ja som naivka, strašne chcem veriť, že to najťažšie už mám s deťmi za sebou.  Veď ako rastú, sú stále samostatnejšie, a aj viac pomáhajú: hoci len nedokonale pozametať, nahádzať prádlo do pračky, prehodiť opraté do sušičky, odtrhnúť pažitku v záhradke, rozbiť vajíčka a pomiešať praženicu, napísať zoznam na nákup. Dá sa s nimi dosť rozumne porozprávať, netreba ich toľko hrešiť. Hľadaním odpovedí na ich otázky, sa denne učím aj ja. Momentálne je to taký oddychový čas. Áno, až teraz je to naozaj ľahšie, a preto: vydržte!

Ďalšie roky s deťmi prinesú so sebou iné starosti, fyzicky menej náročné. O puberte sa moc ružovo nehovorí. Ale Vilma má už jednu, takú v malom vydaní (od päť do osem rokov), za sebou. Rebeku to začína práve chytať; joj, ale je niekedy strašne dôležitá, veď jej konečne vypadol prvý zub. A ešte si pamätám aj na tú svoju – je to diagnóza plná nástrah ale so 100 percentnou vyhliadkou na úspech. Takže sem s ňou, neviem sa dočkať.

Keď bude mať jedna z dcér dvanásť rokov, budem ich môcť nechať samé doma celkom legálne. Možno budú chodiť samé do školy a zo školy. V šestnástich začnú robiť šoferáky a potom ma budú brať na výlety tam, kde sa ja bojím šoférovať. A konečne si budem mať s kým vypiť šálku čiernej kávy. Zatiaľ môžu iba privoňať, viac nedovolím. Ak dovtedy nič nezbabrem, pri tej káve predebatujeme prvé lásky a iné vážne témy.

To si nenechám ujsť. Musím sa toho dožiť. Mama sa má vždy na čo tešiť. Vždy kvôli čomu žiť.

(Ku Dňu matiek venujem všetkým mamám: mladým, starým, aj tým stále iba túžiacim.)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?