Nie je lekár ako lekár

Autor: Alica Biela | 23.5.2011 o 6:53 | Karma článku: 14,46 | Prečítané:  2511x

Vo štvrtok som nečakane musela znovu k onkológovi. Tento raz však nie ako pacient, ale ako doprovod pre pacienta. Pacientom bola Marika, moja najlepšia priateľka v Kanade. Marika pravidelne chodievala na mamograf. Minulú  jeseň správa z mamografu nebola dobrá, rovnako ako výsledok biopsie. Lekári Marike poradili obyčajnú lumpektómiu.

Lumpektómia bola urobená v októbri. Krátko po nej lekár predsa len odporučil úplnú amputáciu prsníka. Marika sa spolu s amputáciou rozhodla aj pre okamžitú rekonštrukciu, aby mala obe operácie pod jednou narkózou a aby nevymeškávala z práce dvakrát. To ešte netušila, že bude musieť veľmi dlho čakať. Bolo treba nájsť spoločný vhodný termín všeobecného chirurga i plastického chirurga. Každý má vlastný poradovník pacientov. Keďže Marika bola vraj nulové štádium rakoviny („in situ“), jej prípad nebol súrny, a keby sa po novom roku nebola pripomenula, možno by čakala aj dodnes.

Amputáciu absolvovala v apríli! Po štyroch hodinách od prebratia z narkózy ju prepustili domov! Áno, po operácii, na ktorú v Kanade čakáte niekoľko mesiacov, odchádzate domov po niekoľkých hodinách. Čas sú peniaze, a nemocničné postele treba využívať efektívne. Po pár dňoch príde ku vám domov špecializovaná zdravotná sestra, previaže ranu, poradí, odfotí, zapíše, o pár dní príde vytiahnuť drenáž a štichy.

Marika sa po operácii pekne zotavila, nemala žiadne problémy a minulý utorok dokonca nastúpila do práce. Už sa jej nevedeli dočkať... Pokračuje, ako keby nikdy nebola chorá. A keby to tak naozaj bolo, všetko je v pohode. Ale...

Pred týždňom ma Marika doslova šokovala – až vtedy mi vyrozprávala všetko o čom sa jej skôr rozprávať nechcelo. Pooperačná správa bola krutá: dva nádory, z toho jeden mal 1,6cm a druhý 1,8cm. To už nie je očakávané štádium nula. Poprosila ma o kontakt na môjho onkológa, s ktorým sa chcela poradiť čo ďalej. Vie, že má vynikajúcu povesť. Tak som jej dala potrebné údaje, nech to skúsi, aj keď som si nebola istá, či z toho niečo bude – veď lekár o šesť týždňov odchádza do dôchodku. Upozornila som ju, že k onkológovi potrebuje odporučenie od svojho family lekára. Vraj práve od neho prišli, takže sa obávala, že zasa bude musieť pár dní počkať, objednať sa...

To som už nevydržala a začala sa jej na podrobnosti poriadne vypytovať a diktovať, čo jednoducho musí urobiť. Ona musí žiadať lekárov o to, čo je dobré pre ňu. Najmä keď sa už nemôže spoliehať na ich úsudok. Už nestačí pýtať sa ich na názor. Nie je rozumné už iba čakať.

Prečo?

Marika zatiaľ nebola vôbec u onkológa!!! Pohybovala sa iba medzi svojím family lekárom a chirurgom. A tí ju nikde inde neposlali. Stále ju udržovali v tom, že všetko bude dobré. Pri amputácii v máji jej nezobrali ani vzorku z lymfatických uzlín, neurobili ani len pre rameno takmer neškodnú „sentinel node“ biopsiu, aj keď už pri operácii videli, že to bude potrebné. Pred operáciou jej nedali podpísať súhlas k tomuto zákroku, takže sa obávali prípadného súdu. Teraz je už vraj na obyčajnú biopsiu neskoro a rozsiahlu operáciu lymfatických uzlín naplánovali na začiatok júna. Dokonca sa nejaká vzorka jej tkaniva stratila. O chemoterapii alebo ožarovaní sa od nich nič nedozvedela. Akoby aj mohla? Veď oni na to nie sú odborníci. Už dávno mala rozprávať s onkológom.

Štandard v Kanade je najskôr chirurg a potom onkológ, čo bol aj môj prípad. Som presvedčená, že by to malo byť naopak, ale vtedy som nevedela a nebol čas ísť proti prúdu. Akceptovala som postup i odborníkov, ktorých mi odporučil môj family lekár.

Po pár dňoch si Marika overila, že jej dokumenty už dorazili k onkológovi a sekretárka jej prisľúbila, že možno na ďalší týždeň bude môcť prísť na kotrolu. Marika rozmýšľala, že ešte onkológovi napíše aj sama, ale potom sa predsa len spoľahla na sekretárku. Tak som tomu onkológovi napísala ja. Poprosila som ho, či by Mariku nemohol pozrieť prednostne; iba krátko som vysvetlila, prečo mi na tom záleží. Ruku na srdce, veľmi som neverila, že tento email zaberie; veď je to iba môj onkológ, s jednou nohou na dôchodku, a nie kamarát. A nereaguje ani na všetky moje emaily. No čo, prinajhoršom bude ignorovať aj tento.

Po týždni mi od neho prišla stručná odpoveď: AHOJ. Doveďte kamarátku zajtra (štvrtok) poobede.

Hneď som Marike zavolala. A tá zasa váhala, lebo už od sekretárky vedela, že oficiálne môže prísť tiež vo štvrtok, ale až o týždeň neskôr. Kombinovala všetky možné dôvody, ale nakoniec poslúchla manžela, ktorý jej dohováral vraj už dlhšiu dobu. Ja som o tom všetkom ani nevedela. Marika sa celé mesiace tvárila veľmi sebavedome, o rakovine rozprávať nechcela. Vraj je so všetkým zmierená. Nechápala som jej zmierenie sa s takou krutosťou hneď na začiatku, pretože mne to trvalo veľmi dlho. Ale pripustila som, že možno je teda silnejšia ako ja a nič som sa nevypytovala. Ani pre mňa to nie je dobré; tiež sa radšej bavím o inom. Ale keby som bola tušila akou nesprávnou cestou sa uberá, bola by som sa premohla. Zakiaľ ja som si po celom svete blogovala o rakovine, Marika, bývajúca  pár kilometrov odo mňa, nechávala svoj osud iba plynúť.

Vo štvrtok sa Marika vypýtala skôr z práce, prišla pre mňa autom, a išli sme na jej kontrolu. Už boli takmer tri hodiny a čakáreň bola plná. Neboli sme objednané, takže sekretárka bola v pomykove ale onkológ bol práve vonku z ordinácie, tak ju usmernil. Pacientov v čakárni ubúdalo ako na páse. Patrilo by sa už i lekárovi ísť domov. Lenže prišli noví a čakáreň bola zasa plná. Spokojne sme sedeli, na čakanie sme boli pripravené. Keby sme aj boli posledné. Zatiaľ sme sa rozprávali. Teraz už pravdaže hlavne o rakovine.

Z pultu som si zobrala pozvánku na rozlúčkový čaj s onkológom pred odchodom do dôchodku. Aj ďalšia pani brala pozvánku pre svojho otca, ktorý na svojho bývalého onkológa v zdraví spomína 26 rokov!

Keď som sa tak na toho lekára pozerala, aký je svieži, aké iskry má v očiach a príjemný úsmev v kútikoch úst, bolo mi do plaču. Bude mi veľmi chýbať. Nielen ako lekár, ale aj ako človek. Keď tak behá po chodbách nemocnice i kliniky, to nie je iba obyčajné ľudské telo; všade vôkol šíri takého živého ducha a toho tu, dúfam, navždy zanechá!

Bola som zvedavá, či v ordinácii ako obyčajne bude na stole stáť malá šálka čaju, a či bude už konečne od rána prázdna. Šálka tam bola, asi tak dva centimetre odpité, a bola studená (neodpustila som si neskontrolovať ju). Ale možno to bola už šálka obedná.

Onkológ sa Mariky povypytoval základné veci, o jej predchádzajúcej liečbe zažartoval, že sa ťahala ako sopeľ, a viac sa k nej nevracal. Stav je takýto, ideme ďalej. Páči sa mi, že neoplakáva ani nehaní to, čo bolo. Nájde nový východiskový bod a efektívne postupuje ďalej. Marike okrem iného odporučil chemoterapiu. Prvá Marikina reakcia bola, či bude počas chemoterapie môcť chodiť do práce...

Onkológ tiež okamžite volal inému chirurgovi, či by predsa len nedokázal urobiť „sentinel node“ biopsiu. Ten povedal, že sa o to môže pokúsiť a ak to nepôjde, urobí operáciu čo najšetrnejším spôsobom, s minimálnym odberom lymfatických uzlín. Prišlo mi ľúto, že ja som sa k tomuto onkológovi dostala príliš neskoro. Nemusela byť ani moja liečba taká štandardná ako bola.

 Marika povedala, že teda prvého chirurga zruší, ale potom sa jej to zasa nezdalo asi voči nemu fair alebo si nechcela zavrieť zadné vrátka, a začala váhať. Pevne verím, že poslúchne onkológa, manžela, mamu i mňa, a chirurga naozaj vymení.

Popri Marike sa ušlo lekárovho času aj mne – oznámila som mu, že v lete sa chystám na Slovensko a či by mi kvôli tomu mohol prispôsobiť termíny liečby. Vyzerá to tak, že môžem začať baliť kufre. Hurá!

Po kontrole sme si išli s Marikou sadnúť do prístavu aby sme strávili tú jej chemoterapiu. Sedeli sme niekoľko hodín. Aj tak sme tú chemoterapiu celkom nestrávili. Hoci Mariku trápilo hlavne jej zamestnanie, predsa len mala obavy aj o svoje čerstvo prefarbené vlasy. A v tom som ju ťažko mohla potešiť – sama stále so šiltovkou na hlave, na ktorej je čerstvo ostrihané strnisko s mizernou hustotou. Keď ma manžel strihal so svojou mašinkou, pýtal sa ma aký účes si želám. Tak som povedala, že to je už jedno, hlavne aby som nebola strapatá. Pišťala som, keď mi vykrúcal uši, ale vraj musím pre parádu niečo vydržať. Humorista... K tomu ešte ten príšerný zvuk rovno pri ušiach;  ako tisíc včiel. Nakoniec utešovala Marika mňa. A tak, keďže bolo aj dosť teplo,  zložila som šiltovku z hlavy. Ani ma vietor nerozfúkal (-:

Pri rozhovore sme rozprávali aj o tom, ako sa nám s diagnózou rakoviny „rozsvietilo“. Aj keď príčiny rakoviny sa nedajú celkom presne identifikovať, my sme zrazu vedeli, v čom bol náš podiel. Sú to „chyby“, ktoré robí veľa ľudí. Ale o tom možno niekedy inokedy.

Na záver poviem už len jedno. Ak má niekto rakovinu, nech okamžite vyhľadá onkológa, a to dobrého onkológa.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?