Múry a srdce

Autor: Alica Biela | 10.6.2011 o 21:46 | (upravené 10.6.2011 o 22:03) Karma článku: 11,15 | Prečítané:  1944x

V detstve som nemala na výber; chodenie do kostola bolo prirodzené ako moje meno, moja rodina, môj domov, škola i chlieb na večeru.

S vekom prišla sloboda, možnosť vlastného rozhodovania. Boh bol pre mňa Stvoriteľom a Sudcom. Akási vnútorná povinnosť i možnosť stretnúť sa s priateľmi, ma do kostola stále privádzali v nedele i vo sviatky. Čím bola omša kratšia, tým lepšie. Nevnímala som slová tisíckrát počuté a cez omšu som myslela na to, čo bolo a bude. Pravdaže som sa snažila s týmito pocitmi bojovať.

Nastali životné situácie, z ktorých zdanlivo Boh môže vyjsť ako hluchý a slepý, teda neexistujúci. Neviem vysvetliť, prečo som o Jeho existencii nezapochybovala. Predsa len som v jednej z takých situácií nedokázala povedať nič iné ako: „Boh ma nemá rád.“ V tom čase to bol iba akýsi zvyk, zotrvačnosť a  hlavne modlitba iných, čo ma v kostole takmer prázdnu udržali a pomohli uveriť v dobrotu a všemocnosť Boha.

Celý tento môj pohľad na Boha aj tak zaváňal chladom. Počas vážnej choroby som si uvedomila, že Boha vlastne dobre nepoznám. Tak som sa oňho začala zaujímať viac vo svojom vnútri. Až keď som ho konečne uznala za svojho Otca, a to bol dosť problém, moja viera je oveľa osobnejšia a jednoduchšia. A tu musím povedať, že okrem mojej rodiny to boli práve ľudia z kostola, ktorí mi počas choroby prakticky pomáhali.

Keby to bol vzťah čisto osobný, dal by sa budovať vo dvojici. Láska k Bohu nie je však možná bez lásky k človeku. Tej láske k ľuďom sa začíname učiť a preverovať ju doma, vo vlastnej rodine, a to nielen vo  veriacej. Neskôr potrebujeme väčšie spoločenstvo, väčšiu rodinu.

„Spoločenstiev“ je dnes veľmi veľa, tak rozmýšľam, kde okrem rodiny ma učili či učia mať druhých ľudí rád... Kde mi to vytrvalo a bezo zmeny pripomínajú? Kde mi za to nesľubujú lepšie známky a zvýšenie platu? Kde ma upozorňujú, že aj za múrmi ich školy platí zákon tej istej lásky? Že ten zákon platí každý deň aj v malých veciach, a nie iba počas povodní a zemetrasení, ktoré prirodzene a intenzívne vyvolávajú v mnohých ľuďoch súcit?

Nie je potrebné pripomínať, že máme mať radi druhých ľudí? Že to neznamená iba druhým nerobiť zle ale druhá časť je robiť druhým dobre? Je to často nepohodlné a veľmi neprirodzené. Aj z mnohých článkov na blogu je vidieť nadšenie ľudí z normálnych situácií: keď sa predavačka usmeje na kupujúcich; keď niekto zadarmo daruje krv; keď niekto donesie susedovi na Vianoce zemiakový šalát; keď vám niekto vráti peňaženku; keď vás tínedžer pozdraví; keď zdravotná sestra poumýva zomierajúceho človeka atď. Desiatky príkladov, ktoré svedčia o tom, že dobro je dosť vzácne. Nie je každodenné.

Netrápilo by ma obvinenie, že chodím do kostola ako ovca. Že tam chodím zo zvyku – hoci to už naozaj nie je pravda; a keby aj bola, dobrý zvyk pomáha vniesť poriadok do života.

Nie je však pravda, že múry kostola sú pre mňa dôležitejšie ako moje vnútro. Ono to ale ide jedno s druhým.

(na doplnenie článku Prázdne miesto)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?