A tak sa každý deň vybrala na dlhé prechádzky. Len tak pomedzi domy a pravdaže prekontrolovala aj čo nové v obchodoch. Že okrem „Hi“ a „Bye“ nevedela ani slovo po anglicky, bola síce nevýhoda, ale od nových vzťahov mamu neodradila. Veď dohodnúť sa dá aj inak ako slovami. Starej Číňanke z dolárového obchodu doniesla slovenskú čokoládu a ona jej zato dala ľaliu v kvetináči. Predavačka sa na mamu vypytovala aj po jej odchode, až dokedy sme sa nepresťahovali do inej oblasti.
Najčastejšie chodila mama sama, aby si mohla gazdovať so svojím časom podľa svojich síl a chutí. Trošku som sa bála aby sa nám nestratila, tak som jej pekne napísala adresu a telefónne číslo. Domov sa vracala vždy príjemne unavená a vždy s úsmevom. Raz dokonca aj s novým účesom.
Vraj iba otvorila dvere na kaderníctve, že sa „spýta“ koľko by stálo ostrihanie. Spýtala sa tak, že ukázala najskôr na svoje vlasy a potom na všetky peniaze čo akurát mala so sebou v igelitovom vrecúšku. Predavačka naznačila, že to nestačí, a tak mama povedala svoje „Bye Bye“ a pobrala sa na odchod. Veď príde nabudúce.
Lenže kaderníčka ju pekne vrátila, pomohla vyzliecť kabát, usadila na točiacu stoličku a pozakrývala plachtou. Bola veľmi úctivá. Nejako sa dohodli ako by mal mamin účes vyzerať. A dohodli sa dobre. Pri odchode mama znovu chcela platiť aspoň tým čo mala, ale kaderníčka si nezobrala ani cent. Namiesto toho mamu objala a vyprevadila ku dverám.
Dobre sa nám na to dodnes spomína.