Doma som zistila, že autorom je niekto celkom iný, a Max Lucado svojím menom iba potvrdzuje, že kniha by mala mať hodnotu. Zaskočil ma hneď úvod. Knihu napísal malý chlapec. Vlastne ju ani nenapísal on, potreboval na to dospelého pomocníka, ktorý zaňho dal na papier jeho myšlienky a hlavne jeho SKUTKY.
Predstavte si Austina, malého deväťročného Američana, pri televízii ako unudene kliká diaľkovým ovládačom z programu na program. Obrazovka sa konečne zastaví až kdesi v africkej dedine (relácia World Vision), kde malé dievčatko nemá čo jesť, nemá kde spať. Ba čo viac, onedlho ho nebude mať ani kto ľúbiť. Má iba starú mamu. Scéna na obrazovke trvala nekonečné štyri minúty. Austin má čo jesť, ale pri večeri rozmýšľa aká musí byť hladná malá Afričanka. Austin má samostanú izbu a v nej posteľ; nemôže zaspať, pretože na malú Afričanku v noci prší a zohrieva ju iba objatie starej mamy. Austin má plnú skriňu značkového oblečenia, šuflíky plné najnovšej techniky - nepoužiteľné množstvo rôznych zbytočností, ktoré príliš rýchlo zastarali. Afričanka nemá ani zrkadlo, v ktorej by mohla vidieť svoju tvár.
Austin cítil, že musí niečo urobiť, aby zmenšil rozdiel medzi ľuďmi, ktorý doteraz ani nevidel. Prehovoril rodičov aby si malé dievčatko adoptovali na diaľku. Videl aj to, že malých Afričanov, ktorí potrebujú jesť, spať, učiť sa a chodiť k lekárovi, je veľmi veľa. Chcel pomôcť všetkým. Bola to jeho túžba a sen, od ktorého ho dospelí odhovárali. Vraj má počkať a keď bude veľký, dokáže viac.
Austin našťastie nečakal. Ja viem, že keby sa nechal prehovoriť, jeho sen by mohol vyhasnúť. Vedel, že potrebuje získať peniaze, ale netušil ako. Jediné čo ako tak vedel, bol basketbal. A práve za ten, vlastne iba za hádzanie na kôš, dokázal vyzbierať množstvo peňazí. Za ne sa v Afrike budujú školy a nemocnice. Pravdaže s pomocou ľudí, ktorých mal Austin odvahu žiadať o pomoc.
Jednou z myšlienok knihy bola výzva pomôcť aspoň jednému dieťaťu, pre ktoré taká pomoc znamená celý svet. Myšlienka sa opakovala pomaly na každej strane, preto sa mi knihu nepodarilo dočítať do konca. Vlastne ani nebolo treba, lebo Austin ma inšpiroval aj bez toho a ku Dňu matiek nám do rodiny pribudol malý Nelson. Aspoň na diaľku.
Už som nerozmýšľala nad tým, či sa na dobrom skutku ulakomia príživníci. Ešte stále som to prepočítavala na detské topánky pre dcéry, lieky pre mňa a na letenky na Slovensko. Potom som si povedala, že veď nejako bude.
Pre malého Nelsona je to predsa celý svet.
No a kniha mi znovu potvrdila, že v mladých ľuďoch je veľa dobra. Tak ho nezahlušme. Radšej ho podporujme.
.....................................................................................................................................
Austin Gutwein: Take Your Best Shot
http://www.hoopsofhope.org/how-it-all-started.html
