Aspoň raz za rok

Autor: Alica Biela | 22.7.2011 o 7:58 | Karma článku: 15,03 | Prečítané:  2422x

Niekedy, keď sa v noci prebudím, chvíľu neviem kde som. Dvere sú na opačnej strane izby, posteľ inak otočená a okno je akési menšie. Prerušený sen ma totiž zaniesol tisíce kilometrov preč, až do maminho bytu, v ktorom som vyrastala. Niekedy tak snívam, celkom do detailov, aj cez deň, či už niečo robím alebo aj nie. No a na budúci týždeň to už nebude iba sen.

Letíme domov. Veď v lete sa lieta. Prečo inak by sa tak leto volalo?

Pred rokom som síce hovorila, že ak sa bude dať, prídem aj tento rok, ale veľmi som tomu neverila. Ešte nikdy som nebola na Slovensku rok po roku. Teraz to však akosi cítim, že treba ísť. Aj keď som sa bála ako bude vyzerať moje foto v novom pase. Aj keď sa bude treba zrieknuť pohodlia vlastného domova. Aj keď je to veľmi náročné na financie. Aj keď tu mám poruke lekárov keby niečo. Aj za tú cenu, že takmer dvadsať hodín na ceste s dvomi deťmi nie je vždy zábava. Napriek tomu, že manžela musíme nechať doma chodiť do práce; tento rok dovolenku tuším míňal iba na najdôležitejšie návštevy u onkológa so mnou.

Deti sa už nevedia dočkať do lietadla. Tú radosť im celkom závidím. Keby sa tam dalo aspoň poriadne vystrieť, natiahnuť. Už ľahšie sa mi je s nimi tešiť na dobrú zmrzlinu a čerstvý koláč z pekárne. Majú svoje peňaženky a pár drobných, tak si samé gazdovali minulý rok. Keď sme sa vrátili do Kanady, presvedčila som ich, že im drobniaky odložím aby sa nestratili. Odložila som. Asi dobre, lebo sme ich museli veľmi dlho hľadať. Vďaka prekutrávaniu skríň, máme ich teraz o niečo lepšie upratané.

Pri tom prekutrávaní som všeličo našla. Veci, ktoré sme už dlho nepoužívali. Napríklad moje štrikované svetre, ktoré štrikovala teta Hela, moja mama a aj kolegyňa Veronika. Pamiatka... Vilma sa potešila blúzkám, z ktorých som akosi vyrástla. Dve naraz nosila. Teším sa z toho aká je už veľká. Minule som sa rozplakala pri fotkách na Face booku. Bola na nich kamarátka a z každej strany boli jej dcéry. Už veľké. Veľmi rada by som sa dožila času keď aj moje dievčatá budú zarovno so mnou!

Z Vilminej skrine veľa vecí putovalo do skrine Rebekinej a z Rebekinej do kufra. Na Slovensku majú už dievčatá menšie neterky z druhého kolena, tak sa potešia. Zmestilo sa i zopár hračiek. Medzi nimi veľká Dora, s ktorou sa Vilma chodila kedysi iba hrávať do obchodu a bola veľmi začudovaná, keď sme jej ju nakoniec kúpili.

No a moja parochňa – tento rok si ju beriem, mama ma v nej chce vidieť.

Medzitým výlet s deťmi do downtownu – museli sme pasy vyzdvihnúť osobne lebo štrajkovali poštári. Nevadí, deti majú radi sky train, sea bus aj autobus a malé nákupy na trhu v prístave North Vancouveru. Aj ja to miesto milujem, len keby ma nebolela noha. Každý krok je ako stúpenie na žeravú ihlu. Sťažovala som sa už pred niekoľkými týždňami starému onkológovi, ale povedal, že to prejde. Keď neprešlo, sťažovala som sa novému. Ten skúšobne vysadil lieky, keby to neprešlo, mala som ísť na rontgen. Medzitým ma family lekár poslal k inému odborníkovi na nohy. Ten zistil, že ich mám krivé, takže sa bolesti nečuduje. No a ešte, že či veľa behám alebo varím, t.j. stojím pri šporáku. V poslednej dobe veru nie. Ale jedno robím oveľa viac – záhradničím, a to veľmi poctivo. Vyťahujem každý kamienok a burinu, hrudky drvím medzi prstami. Na jednej záhrade máme íľovitú pôdu, ešte sme ju nestihli vylepšiť, lebo je to iba prvý rok. Fazuľa i cukyne dosahujú bonzajovú veľkosť; úroda na zaplakanie. Na druhej záhrade, oveľa menšej, uprostred vysokých stromov, sme zasiali už druhýkrát. Tam všetko rastie ako divé. Nuž ale, pri tom záhradničení som si jednoducho vraj preťažila chodidlo a potrebujem špeciálnu obuv a sedieť viac ako behať. Problém.

Správa – vraj som vhodný kandidát na častý PET scan. Také niečo mi vie pokaziť náladu. Lepšie povedané, naháňa mi strach. Je to so mnou také vážne?

Náladu vylepšia návštevy kamarátiek: Barbara, Rena, Barbara, Rena. Oni sú najbližšie. Barbara sa možno bude sťahovať. Rene sa narodila prvá vnučka.

Prišla aj Mirka so sestrou. Mirka má po prvej chemoterapii ale zvláda to výborne. Dokonca si užíva voľno z roboty, ktorá ju podľa mňa príliš zaťažovala. Sestra jej prišla pomôcť zo Slovenska. Taká veselá žena, a ešte k tomu sestra, je tá najlepšia pomoc akú Mirka môže mať. A hlavne opora. Viem, aj moja sestra tu bola.

No a dnes bol pre mňa úžasný deň. Prišla Mima až z Kalifornie. Teda teraz sú na dovolenke v Seattle, a to sa jej sem zdalo už iba na skok, vraj dve a pol hodiny. Nasadila do auta štyri deti, najstaršiu nechala v hoteli (tá už je dosť veľká a poobede mala program s otcom). Ešte sme sa nikdy nevideli. Až do dnešného dňa sme sa stretávali iba na Blogu SME. Ďakujem, SME. Aj deti sa nám hneď skamarátili. Škoda, že sú tak ďaleko. Som rada, že moje prvé blogerské stretnutie bolo práve s Mimou.

Zajtra sú deti posledný deň v tábore, potom začne ešte jedno pranie a konečné balenie.

V lete sa lieta a leto samé o sebe tiež letí. Rýchlejšie ako sa dá o ňom písať, a preto ho chcem hlavne prežiť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?