Človečina

Autor: Alica Biela | 15.8.2011 o 14:18 | (upravené 15.8.2011 o 14:24) Karma článku: 13,13 | Prečítané:  1893x

Mima mi narobila chuť, a to chuť na ľudí. Vďaka tomu, že sa terigala do Vancouveru zo Seattlu kvôli dvom či trom hodinám stretnutia s niekým neznámym, mohla som aj ja ochutnať čosi nové, ťažko opísateľné. Akoby jedlo posypané exotickým korením. Chutné a tajomné, že jedenkrát nestačí. Zrazu všetky tie dohadovačky s cudzími blogermi boli pre mňa reálnou výzvou, a nielen formálnymi frázami.

Stretnúť sa s cudzími niekde na ulici je na pohľad ťažké. „Budem mať bielu šiltovku a dve deti“, hovorím. A Gitka zasa že ona má škoricovú mikinu, krátke vlasy a okuliare. Aďa niesla na rukách svoje malé vytúžené dieťa. Moje dievčatá sa vždy rozbehli v ústrety tým pravým osobám akoby ich poznali dvesto rokov. Magda nás čakala už druhý deň doma, vyzerajúc nedočkavo z okna, kývajúc rukami, aby sme si ju určite všimli. Deti vystískala a nakŕmila ako vlastné vnúčatá. Pri odchode sypala za nami svoje bozky na rozkopanú ulicu.

„Čo ste videli v Bratislave? Hrad nie? Ani Devín nie?“

Hrady len tak z diaľky, ale zopár ľudí celkom zblízka.

Ľudí čerstvých a šťavnatých; žiadna chémia.

Ľudí, ktorí sa Ti sami natrú na chlieb ako maslo. Na tanier pridajú vlastné srdce, a ešte ho aj rozkrájajú.

Ľudí, po ktorých prichádza ešte väčšia chuť. Chuť na ľudí. A tiež chuť zmeniť samu seba podľa ich zrkadla.

(Venujem tým, ktorých som stretla a ešte stretnem).

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?