Po hlave si skákať nenechám, aj keď je holá

Autor: Alica Biela | 16.9.2011 o 7:41 | Karma článku: 16,12 | Prečítané:  2705x

Bol pekný letný deň, ako stvorený na výlet do neďalekého Trenčína. Dobrá zmrzlinka, pekná vodníkova fontána, malé obchodíky a hlavne pohľad zblízka na majestátny hrad sú veci, ktoré patria vždy k nášmu pobytu na Slovensku. Aj keď na dlhšie trasy si s dvomi deťmi veľmi netrúfam, osem kilometrov z Novej Dubnice sa autobusom dá hravo prekonať.

Autobus bol mierne plný. Sedel ten, kto nastúpil prvý. Sedel a hľadel. Len tak aby nevidel. Mali sme šťastie. Dve miesta, aj keď nie vedľa seba, boli voľné. Na jedno som poslala Vilmu a na druhé by som si bola rada sadla s Rebekou. Pán vedľa nej však zaberal jeden a pol sedadla a ja som zasa mala plecniak. Zostala som stáť nad Rebekou a plecniak som jej položila na nohy aby ľudia mohli okolo mňa prechádzať. Bola som spokojná, že deti, ktoré sa v autobuse nemali čoho bezpečne držať, môžu sedieť. Aj iné deti tak sedeli. Ja tú chvíľu vydržím stáť... Ale predsa len som si smutne spomenula ako sme pred dvomi týždňami takto v trojici cestovali mestskou dopravou vo Vancouveri. Len čo sme nastúpili do autobusu, zo svojich sedadiel sa zodvihlo niekoľko ľudí. Žeby to bola náhoda?

A prišlo ešte horšie. Nastúpila jedna staršia pani a zostala stáť vedľa mňa. Dvadsiatnikmi, ktorých tam bolo naozaj dosť, to ani nepohlo. Trápne, veď možno ani mojej mame by nikto neuvoľnil miesto. Už- už som išla postaviť staršiu Vilmu, uvažujúc, že to hádam ustojí ak sa bude držať aspoň mňa. Tento môj úmysel prerušil nahnevaný hlas inej ženy, sediacej za Rebekou:

„Mladý muž, Vy sa neviete pohnúť aby si tá pani mohla sadnúť?“

Pozriem na ňu a ona sa díva na mňa...

„To komu hovoríte? Mne?“ pýtam sa jej iste celá červená. Ospravedlňuje sa a aj keď sa dotkla môjho najhlbšieho ega, snažím sa pochopiť jej omyl. Videla predsa iba môj chrbát a chemoterapiou vykosené vlasy, ledva trčiace spod šiltovky. A chcela pomôcť tej starej žene. A ešte sa aj ospravedlnila. Do Trenčína je už iba kúsok, nevšímam si zvedavé pohľady. Chcela by som byť už v Kanade! Tam sa mi to za viac ako dva roky s rakovinou ešte nestalo, aby bol niekto taký netaktný.

„Aj tak by ste ten plecniak nemuseli mať na sedadle,“ znovu ma vytrhla z myšlienok sebaľútosti i odpúšťania.

„Veď pod tým plecniakom sedí moje malé dieťa, tak ako vaše vnúča sedí vedľa Vás,“ odsekla som už nahnevane, že mi stále nedá pokoj.

„Prepáčte, ja som nevidela,“ znovu zmäkla, ale mne už taký mizerný dôvod nestačil, aj keď som naozaj mierna povaha. Po hlave si preda skákať od nikoho nenechám, aj keď je holá.

„Tak keď nevidíte, nehovorte!“

Milá pani. V ten deň ste mi dokonale pokazili náladu. Buďte taká láskavá a dajte si vždy  námahu lepšie sa pozrieť okolo seba skôr ako niekomu ublížite. Žien s holými hlavami vo svete pribúda; nie všetky ich skrývajú pod nepohodlnými parochňami, nie všetky sa dobre cítia pod nánosom farebného obočia. Sú to ženy, ktoré chcú žiť – medzi ľuďmi.

A viete čo mi do tej mojej holej hlavy stále nejde? Ako to, že môj plecniak ste videli, a malého človeka pod ním nie?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?