Chcela som...

Autor: Alica Biela | 22.9.2011 o 7:43 | Karma článku: 17,00 | Prečítané:  2290x

Dorothy zomrela koncom mája. Prišiel jej čas, veď do deväťdesiat šesť rokov chýbalo už len pár týždňov. Koľkokrát som však prešla popod okná jej bývalého príbytku v domove pre starých, pichlo ma pri srdci. Nielen od smútku.

V januári ju zobrali do nemocnice, z ktorej sa mala vrátiť, ale nevrátila sa. Neviem prečo, lebo som ju v tej nemocnici nenavštívila, aj keď som naozaj veľmi chcela. V prvých mesiacoch roka som sa sama motala po nemocniciach s vlastnými vážnymi zdravotnými problémami.

Dorothy zatiaľ v nemocnici čakala na voľné miesto do iného domova pre ľudí, ktorí sa už nezaobídu bez asistencie. Dozvedela som sa to od iných ľudí z farnosti, ktorí za ňou chodili. Trochu ma to uchlácholilo. Mala aj početných blízkych, iste ju nenechali samu.

Na jar, už zotavená z operácií, som venovala čas sebe a svojej rodine. Svojim záľubám – čítaniu, písaniu, záhrade a hokeju. Návštevu u Dorothy som mala stále na mysli. Nechcela som za ňou prísť ani naprázdno. Pred dvomi rokmi som v tej nemocnici strávila týždeň, takže presne viem ako tam varia. Viem si predstaviť, že aj šálka čiernej kávy, celkom naozajstnej, by jej bola dobre urobila. Tá nemocničná je tak príšerne nechutná, že sa ani piť nedá. Chcela som jej upiecť pár domácich keksov, ktoré vždy tak vďačne prijala. Chcela som s ňou stráviť aspoň pár minút; tak ako kedysi počúvať jej zmysluplné príbehy i povzbudenia. Chcela som... Zatiaľ som sa však za ňu iba modlila a plánovala. Na čo som vlastne čakala?

Dorothy zomrela a ja cítim vinu, akú nestačí zmyť v spovednici a nestačí ju ani odmodliť. Naoko beznádejná situácia, ku ktorej sa nerada priznávam. To, čo dobrá Dorothy na záver života od ľudí dostala, jej možno stačilo. Mne však nestačí to, čo som jej ja osobne dala. Viem, že som mohla viac. A už nemôžem.

V zime už neuvidím koľajnice jej vozíčka, ako sa každé ráno snehom tiahnu z domova ku kostolu. Ale kvôli tej brázde na mojom srdci sa snažím nezanedbať stretnutia s inými a pomoc iným. Tiež si oveľa viac vážim pomoc, ktorú som sama kedy dostala, pretože to je vzácna vec.

Na záver musím povedať ešte dve veci. Chcieť nestačí. Ani modliť sa za iných nestačí, ak môžeme pomôcť aj skutkom. Ľudí, ktorí pomoc potrebujú, je v našej blízkosti viac ako dosť. Myslím, že presne vieme, ktorí to sú. Ich biedu sme si všimli, poľutovali a obišli...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?