Višňa a dievčatko

Autor: Alica Biela | 29.9.2011 o 7:41 | Karma článku: 15,27 | Prečítané:  1778x

Bola raz jedna višňa a rástla na našej ulici. V júni každého roku sa pod ňou len málokto nepristavil. Domáci ňou pohrdli, a tak višňa pokorne skláňala konáre ponad plot a ponúkala svoje ovocie okoloidúcim. Vtáky sa hostili o pár metrov vyššie, a veruže im bolo čo závidieť. Keď už dolné konáre boli takmer prázdne, hore ich bolo červené more. Aj poslednú jar višňa zakvitla ako najkrajšia nevesta. Čakalo ju plodné leto. Jedného dňa však ulica zosmutnela. Po višni v bielom závoji zostal iba uplakaný peň a pár klátikov, ktoré si ľudia rozobrali domov.

Smrť obišla moje dvere a zaklopala o kúsok ďalej. Presne uprostred leta zomrelo dievčatko. Za sebou malo iba jedenásť rokov a pred sebou celý život.

Ochorela pár mesiacov po mne. V lete pred dvomi rokmi jej zistili nádor na mozgu, a tak aj ju vozili šoféri dobrovoľníci po lekároch ako mňa. Často sa ma pýtali, či ju poznám. Minulý štvrtok, keď sa ma nový šofér opýtal, či som ju POZNALA, prišlo mi smutnejšie ako na jar za višňou.

„Bola pre mňa inšpiráciou,“ zaspomínal starý pán po mojej zápornej odpovedi. „Viezol som ju iba raz. Bolo to vo štvrtok. Mal som už v aute inú pacientku, staršiu pani. Stále sa na niečo sťažovala – na chorobu, na lekárov, na všetko. Potom pristúpilo dievčatko. Sedelo so svojím otcom vzadu. Slabé a tiché. I na spiatočnej ceste od lekára domov.  Pani vpredu už nemala čo povedať, iba neskôr sa mi priznala: Myslela som, že ja mám problém. O pár dní som sa dozvedel, že dievčatko zomrelo hneď v najbližšiu nedeľu.“

Nepoznala som ju, nestretla som na našej ulici žiadne dieťa s holou hlavou. Možno bolo príliš choré na to, aby sa hralo na ulici. Možno bolo príliš šťastné na to, aby bolo chorobu na ňom vidno. A tak doma sadám k počítaču, hoci sa bojím čo i len takto poškuľovať po smrti, a snažím sa malú spoznať.

V auguste pred dvomi rokmi dievčatko podstúpilo operáciu, chemoterapiu i ožarovanie a v máji ďalšieho roku bolo „cancer free“. Žiaľ, iba na šesť mesiacov. O ďalších osem mesiacov ... prišiel koniec. Aj keď jej všetci hovorili, že ona je silná a dokáže to. Stihli jej sponzorovať výlet do Disneylandu, stihli ju pozvať do televízie, stihli o nej písať v novinách a stihli jej splniť jeden z jej snov - veľmi sa tešila na záverečný večierok po ukončení (strednej) školy.

Jedného večera, v krátkom predstihu pred smrťou, na ulici pred domom dievčatka zastavila ružová limuzína. Dievčatko, vyparádené ako mladá dáma, nastúpilo spolu so svojimi spolužiakmi. Parochňa, nalakované nechty, dlhé šaty, jedlo, spev, tanec, objatia. Ani jedna slza. Ako keby nevedelo dieťa čo ho čaká. Nechápem. Pekných pár nocí mi  nejde z hlavy jej posledný tanec pred kamerou.

Na ulici po višni zostal smutný peň, ale i spomienka na červené plody presvietené zlatým slnkom; ich svieža kyselkavá chuť, na ktorú si musí jazyk zvyknúť. Po malom dievčatku zostali mamine slzy, stopy na chodníku a v dušiach ľudí. Chuť do života do poslednej chvíle.

Inšpirácia môže byť pre každého iná. Tá moja? Fandím detským snom. Často sú iba skromnou túžbou po pokojnom domove a po láske rodičov, po ich čase a uznaní. Nie je podstatné, že deti každý deň urobia nejakú hlúposť, že nie sú dokonalé, že sa nám nepáči ich účes, oblečenie alebo plány do života. Hlavne, že sú živé a zdravé. Že SÚ.

Zmeškali sme niečo a ťažko sa nám znovu začína? Je ponižujúce namiesto konfrontačného tónu vysloviť uznanie? Je ťažké objať? Je ťažké zo srdca povedať: „Mám Ťa rád“?

Niektoré detské sny je ľahšie plniť oneskorene ako iné detské sny v predstihu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?