Písanie

Autor: Alica Biela | 7.10.2011 o 7:28 | Karma článku: 17,44 | Prečítané:  1866x

Ako mnohé iné dievčatá, písala som si v detstve denník. Bol mojím najvernejším spoločníkom a vypočul všetko, čo nebolo určené ľudským ušiam. Aspoň v tej chvíli nie. Až neskôr som podľa neho chcela napísať knihu o tom čo teší a trápi duše detí. Možno to znie trúfalo, ale bol to môj detský sen, a na ten má každý právo. Na nič som nechcela zabudnúť, preto zápisky boli dôležité. A aj štylizovať som sa snažila, pretože ma to bavilo.

Keď už denník mal x dielov, začal so mnou chodiť aj na vysokú školu a býval v malej izbičke, v zásuvke bez kľúča. V jeden mrcha deň prišla za mnou spolužiačka Soňa a upozornila ma, že moja nemenovaná spolubývajúca si denník požičiava a číta z neho spolužiakom na iných izbách! Prekvapila ma, tak som jej to chcela vrátiť. Ja som mala nepríjemný pocit, ale ona nech sa hanbí. Keď som večer dopísala najnovšiu story, podala som jej denník so slovami, nech si prečíta hneď čerstvé.

Odvtedy som do denníka písala menej, a aj to iba s vedomím, že sa znovu môže nájsť podobný darebák. Denník sa stával chudobnejším a podobal sa viac na kroniku. Po pár rokoch všetky diely skončili v ohni a s nimi aj môj detský sen.

Presne pred rokom som sa odhodlala napísať svoj prvý blog a mala som strach. Po skúsenosti s denníkom, bol tu stále akýsi výkričník. Ba čo viac, začala som písať o niečom, čo ma práve veľmi bolelo. O rakovine. A o tej sa nedá písať bez pocitov, ktoré v jej náručí človek na vlastnej koži prežíva. Namiesto toho, aby sa chorému uľavilo (ako si poniektorí myslia), prežíva bolesť najmenej dvakrát; raz naživo a potom pri písaní.

Keď k tomu pridám dni, počas ktorých myšlienky treba nechať dozrieť v hlave, keď k tomu pridám hodiny, počas ktorých sa v slzách či smiechu bláznivo pohrávam so slovami, skladám ich a búram ako domček z lega, myslím, že písanie výlučne o rakovine by ma bolo už asi dávno zabilo.

Neviem, ako sa to stalo, ale návrat k písaniu mi otvoril oči, priviedol na iné myšlienky. Na život okolo seba sa nepozerám už iba cez chorobu, hoci tá je stále akoby v príručnej batožine. Jednoducho, všetky zmysly akoby znovu ožili. Otvorenejšie srdce si našlo zopár dobrých priateľov, a to je zo všetkého úplne najcennejšie.

 

Niekedy sa spamätám až pri pohľade na šálku vychladnutého zeleného čaju, položenú na písacom stole. Uvarím druhý a píšem si ďalej. Pre radosť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?