O pomoci

Autor: Alica Biela | 13.10.2011 o 7:35 | (upravené 13.10.2011 o 7:41) Karma článku: 12,21 | Prečítané:  1322x

Niekedy si iba vzdychnem pri čítaní emailov od čitateľov. Presnejšie vtedy, keď obdivujú ako veľa dobrých ľudí mám okolo seba, ako mi všetci pomáhajú, ako všetkým na mne záleží. Hoci som nikdy neklamala, takmer vždy som radšej písala výhradne o dobre, ktoré som za posledné roky dostala. Dnes však chcem byť úprimnejšia. Naozaj mi nikto nemusí závidieť.

Dokedy som bola zdravá, nikdy som nebola odkázaná na pomoc iných ľudí. Naopak, mohla som trošku pomáhať. Aj vtedy, keď ma nikto neprosil. Nepamätám, že by som svojou pomocou niekedy niekoho zahanbila alebo že by ju niekto odmietol či zneužil. Nepamätám si žiaden výnimočný pocit záslužnosti. Pomáhať bolo viac menej jednoduché. Až na jeden či dva prípady, keď som pomôcť odmietla, a doteraz ma to bolí.


Preto nerozumiem ľuďom, ktorí sa permanentne boja pomáhať. Že čoho sa boja? Jedni vlastného nedostatku.  Poniektorí sa domnievajú, že svojou pomocou nebodaj ešte aj uškodia, rozhýčkajú darebákov. Ďalší sa spoliehajú na to, že však tým núdznym pomôže sám Pán Boh alebo iní ľudia. Niektorí nepomáhajú nikomu lebo ani im nikto nepomohol. Najmenej zo všetkých rozumiem tým, ktorí nepomáhajú len preto, lebo sa boja toho druhého uraziť.


Na druhej strane, kde v posledných rokoch sama stojím, je ťažko. Choroba mi zasiahla do života tak, že často som odkázaná na pomoc druhých ľudí. Má to háčik: o tú pomoc treba väčšinou žiadať, pekne krásne po lopate, ako keby svoju bolesť človek nemal napísanú priamo na tvári (ale to samozrejme neplatí iba o mne). Žiadať o pomoc pre druhých, to by ešte išlo, ale pre seba? To je ponižujúce. Tým viac, že často zažijete odmietnutie a odsúdenie. Človek sa potom bojí obťažovať iných, pretože nemajú čas ani vypočuť, a nie ešte pochopiť, či nebodaj naozaj fyzicky pomôcť.


Keď nevyhnutne niečo potrebujem, hľadám pomoc tam, kde sa až tak nebojím zraňujúceho odmietnutia. Z obozretnosti väčšinou prosím iba o modlitbu.  Veď za modlitbu človek nič nedá. To som si myslela, dokedy som sa jedného takého odmietnutia nedočkala. Modlitba zrejme musí letieť opačným smerom.


Dosť však už bolo sťažností; znovu zakončím niečím pozitívnym. Predsa len po svete chodia ľudia, ktorí si dokážu navliecť kožu slabšieho a nečakajú na žiadne prosby. Hovorím o tých, čo vedia ponúknuť pomoc z tváre do tváre. Len tak medzi rečou. Sú výnimoční, veď na ich spočítanie stačí pár prstov. Neodradí ich vaša červeň na tvári ani prvé váhavé NIE. Presvedčia vás, že prijať pomoc je to, čo sa ešte musíte naučiť. Že nechcú prerušiť reťaz dobra. Že im naozaj nebude nič chýbať.


Aký mám vtedy pocit? Nuž áno, trošku sa hanbím. Čo si o mne pomyslia? Je to nezvyk dostať niečo zadarmo. Mám i obavy z toho, že im bude chýbať či už čas alebo peniaze, ktoré sú aj tak iba kvapkou v mori mojich výdavkov. Čudujem sa, kde sa to práve v týchto skromných ľuďoch berie. Predovšetkým však s dojatím prežívam kúsok neba na zemi. A za to ďakujem.


(po prečítaní rozprávky so zlým koncom: Oscar Wilde - Oddaný priateľ)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?