Život na reťazi

Autor: Alica Biela | 26.10.2011 o 7:53 | Karma článku: 17,66 | Prečítané:  2143x

Onkológ bol spokojný s výsledkom môjho posledného testu. Až na jednu maličkosť, nejaký „esophagus", ktorý pre istotu treba dať skontrolovať. Ale nie je to urgentné. V tej chvíli som nevedela, čo to slovo presne znamená, kde sa ten útvar v tele nachádza. Bolo mi to jedno, veď lekár sa tváril spokojne. Na ďalšiu kontrolu musím prísť až o tri mesiace, takže som mu zaželala už aj veselé vianoce.  

Z ordinácie som vyšla so skvelým pocitom. Ako keď psa po dlhej dobe konečne odviažu z reťaze a zoberú na prechádzku.

Kývla som Karle, ktorá ma trpezlivo čakala. Konečne sa jej vrátila farba; ráno vyzerala ako posypaná bielou kriedou. Obe si vraj zaslúžime malú oslavu v cukrárni.

Usmievam sa, usmievam sa, usmievam sa.

Poobede, keď beriem deti zo školy, ľahko sa mi pozerá do ich očí. Tak bez pretvárky, že som v poriadku. S plným vedomím odpovedám na všakovaké otázky. A v oslavách pokračujeme i ako rodina. Zaslúžime si.

...esophagus...

Znovu robím plány do bežného života. Bez novej chemoterapie. Očakávam, že manžel bude každý deň v práci, deti v škole. A ja? No, keď už nemôžem byť v práci, tak nech aspoň vodím deti do školy a potom doma čarujem poriadok, jedlo, teplo a šťastie z toho, že žijeme. Chcela by som všetkým doma splatiť dlh; zo zlého vyťažiť niečo dobré.

...esophagus...

Mám chuť vyhodiť všetko staré, zbytočné. Aj polomŕtve rastliny. Otvorím všetky okná, napustím čerstvý vzduch. Namiešam farby a prenesiem odložené myšlienky na plátno; doteraz mi chýbala odvaha. Zatiaľ aspoň pohladkám flautu, bez nôt prikladám prsty jeden po druhom, fúkam a ostatní spievajú. Teším sa.

...esophagus...

Počítam, koľko mesiacov je vzdialené leto a s ním aj domovina. Už teraz túžim po slnku. Aj manžela by bolo treba aspoň na týždeň niekam vytiahnuť; rok sa končí, a on ešte nemal dovolenku. Možno na vianoce? Sľúbila som mu minulý rok, že už nebudem tak veľa vypekať; aj tak sa mi už pomíňal vanilkový cukor. Ale neručím za seba, ak budem doma...

...esophagus...

Len jedno chcem prestať počítať - roky, ktoré ešte môžem žiť. Vážne. Často robím tieto výpočty v porovnaní s budúcimi míľnikmi svojich detí. Porovnávam sa napríklad i s čokoládou, keď kontrolujem dátum trvanlivosti na jej obale; kto z nás prežije dlhšie? Trošku smiešne...

...esophagus...

Plánujem, ako upravíme záhradu, usporiadame hriadky a čo posadíme. Oproti minulému týždňu mám väčšiu nádej, že ak zasejem, budem aj žať. Keby som nevedela, aj tak by som siala, ale takto to má predsa väčší zmysel.

 

Chcem slobodne utekať, tak ako ostatní, ale predsa len cítim reťaz na krku. Neznáme slovo „esophagus" mi vŕta v hlave ako vytrvalý červ. Nemôžem ho ignorovať úplne, zisťujem jeho meno. Je to Hltan. V poriadku, ideme ďalej.

Počkaj, naozaj nič necítiš?

Niečo cítim. Ale čo by som mala vlastne cítiť? Aha...

Zisťujem. Skúmam sa. Zabúdam na svoje plány, predsavzatia. Znovu prežívam napätie z čakania na testy. Napätie zatiaľ nie je intenzívne, ale príde aj ten čas. Ak niečo nezmením, som doživotne odsúdená na strach. Chcela by som tie zlé myšlienky spútať. Sú neužitočné a škodlivé. Oni si zaslúžia byť na reťazi, a nie ja.

Niekedy stačí málo.

Napríklad pohľad na malú Rebeku. Vypadol jej predný horný zub. Keď rozpráva, jazyk jej neobratne zabieha do medzierky. Krásne pri tom špúli ústa. Nedá sa aspoň potajomky nezasmiať. Škoda, že dieru onedlho zaplní dospelácky zub. Ach, ja sebec...

A potom prichádzajú sny.

Môcť si tak dopriať rodinnú dovolenku niekde v teplých krajoch, robiť stopy v horúcom piesku a počúvať priezračné more... Vyhnúť sa tunajším zimným dažďom, dlhým a otupným.

Mať tak neboľavé nohy, viac a rýchlejšie sa hýbať. Aspoň toľko, pretože keď človek iba leží či sedí, neželané myšlienky ho ľahšie dolapia.

A tak ďalej.

Všetko toto je však iba závislosť od ľudí, vecí, lokality, udalostí. Táto závislosť ma poriadne mrzí. Hanbím sa za ňu. Ale nehanbím sa priznať, že tú rovnováhu vždy a znovu nachádzam v Bohu.

Neviem, Bože, ako to robíš... Ale s tebou je všetko ľahšie.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?