Lekár, na ktorého nezabudnem

Autor: Alica Biela | 21.11.2011 o 7:55 | Karma článku: 25,22 | Prečítané:  5033x

Písal sa rok 1988, takže odvtedy ubehlo už dvadsať tri rokov. Aj tak si vďačne spomínam na lekára z jednej bratislavskej nemocnice. Kvôli zachovaniu súkromia, neuvediem jeho meno. Napokon, to meno nie je až také podstatné.

Po absurdných poťahovačkách so závodným lekárom, dostala som sa konečne na odborné vyšetrenie do nemocnice. Tam sa vyjasnilo, čo je príčinou mojich bolestí. Obličkový kameň. A treba ho bolo dať čo najrýchlejšie von. Kameň ešte nebol príliš veľký, a tak som bola vhodným kandidátom na šetrnejší spôsob ako je otvorená operácia. Aj pobyt v nemocnici mal byť oveľa kratší; myslím, že približne jeden týždeň. A to všetko vďaka novej metóde, ktorej sa mne pridelený lekár niekoľko mesiacov priúčal v západnom Nemecku.

Úplatok odo mňa nikto nepýtal. Aj tak som na žiaden nemala; ledva pred rokom som dokončila školu. Vlastne ma to ani nenapadlo. Možno keby som bola staršia, skúsenejšia. Píšem to len preto, lebo si myslím, že veci išli aj bez úplatkov. Vždy záleží od dvoch, či sa tento, podľa mňa, zlý skutok uskutoční : od lekára, ale aj od pacienta.

Lekár sa o mňa staral, akoby sme sa poznali celé roky. Neprešiel jediný deň, aby ma osobne v mojej nemocničnej izbe neskontroloval. A to sa môj pobyt z jedného týždňa predĺžil na mesiac, a po krátkej prestávke ešte o ďalší. Som, vlastne bola som, zlý pacient a môj kameň bol asi poriadne tvrdým orieškom.

A lekár liečil a liečil – občas sám aj na rontgen previezol, z vozíka na posteľ preložil. Nešetril humorom, povzbudivým slovom, ani mojím vlastným menom. Bez okolkov mi tykal, a ja som sa cítila ľudskejšie ako keď ma iní lekári oslovovali „pani inžinierka“.

Môjho lekára mi spolupacientky v dobrom závideli, aj keď ostatní lekári boli tiež fajn. Špeciálne jedného sme volali Slniečko, lebo do izby vždy vkročil s úsmevom. Lekári sa nám javili ako dobre zorganizovaný a disciplinovaný tím. So sestričkami bolo, žiaľ, ťažšie. Keď si jedna spolupacientka sťažovala, dostala lieky na ukľudnenie. Po odchode sestričky z izby, leteli lieky von oknom. Chúďatá holuby na nemocničnom dvore.

V nemocnici ma zastihli promócie mojej sestry. Lekár poodpájal nejaké hadičky, zakrútil štupeľ na mojom vývode z obličky, dal mi inštrukcie. Zvládla som tak aspoň oficiálnu časť promócií. Aj kúpiť kytice; jednu pre sestru a jednu pre lekára. Krásne, čisté, biele gladioly. V duchu ku nim stále prikladám vatikánske valuty, ktoré tento lekár uznáva.

Dlhé roky som ho potom nevidela, nič o ňom nepočula. Spomínala som naňho často, ale hlavne keď som začala behať po nemocniciach v Kanade. Bežne po operácii v nemocnici stretnete lekára už iba raz, vizity neexistujú. Za deň vás skontroluje zopár zdravotných sestier, ktoré sa pýtajú dookola tie isté otázky, lebo vás „nepoznajú“. Ale aspoň sa správajú milo.

Nuž ale vráťme sa naspäť k môjmu lekárovi. Tento rok sa stalo niečo veľmi zaujímavé. Veľkou náhodou som sa zoznámila s jeho manželkou. Pozvala ma na návštevu. Ani vo sne by ma nebolo napadlo, že svojho lekára raz navštívim v jeho domove. Bola som zvedavá, ako vyzerá a či ma bude poznať.

Nebol doma. Bol v nemocnici. Teraz však už nie ako lekár, ale ako pacient. Ťažko chorý na rakovinu, starý človek, ktorého opúšťajú sily a v bolestiach tela i duše často aj chuť žiť. Naoko, takmer nič z dobra, ktoré rozdával, sa mu nevrátilo.

Počúvam spomínať jeho manželku, aké to bolo pre ňu so štyrmi deťmi ťažké, keď on bol v Nemecku. Pozerám na troj či štvorizbový byt so starým nábytkom, kobercami i starou pračkou, narýchlo upravený pre pacienta na vozíku. Pozerám na steny, vyzdobené rodinnými fotografiami – krásna rodina, asi jediný klenot v tomto byte. A zároveň jediná investícia. Pozerám von oknom – rozbitá bratislavská ulica a za ňou ďalší dom plný malých balkónov. Jeden z balkónov je už mesiace plne obsadený kreslom, na ktorom v byte zomrela stará pani. Tak toto je miesto kam sa môj lekár každý deň ponáhľal ako obyčajný manžel a otec. Toto je miesto, kde čerpal nové sily do práce.

Bola som dojatá skromným duchom lekárovho príbytku. Akoby vanul do izby cez pootvorené okná, pohrávajúc sa s bielymi záclonami, pretkanými slnečným lúčom.

Veľmi by som chcela, aby Boh vypočul moju modlitbu, a vrátil tomuto skvelému lekárovi zdravie, doprial dlhý život. Aby mu spravodlivo nadelil to, čo sa on svojou prácou snažil dávať iným ľuďom. Verím, že toto by stačilo, aby lekár bol znovu šťastný.

Bože, prosím, nech sa necíti zabudnutý, zbytočný a opustený. Nech vždy dostane najlepšie lieky a nech ho liečia dobrí lekári. Nech sa pred ním nezavrú dvere nemocnice a on nech nezavrie dvere pred Tebou.

Bože, daj mu poznať, že jeho práca a život majú pre nás stále zmysel. Takých ako on, daj nám viac.

A napokon, Bože, k jeho krížu, pridaj mu silnejšieho anjela.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?