Život je o stretnutiach

Autor: Alica Biela | 29.12.2011 o 6:58 | Karma článku: 16,86 | Prečítané:  1962x

Rok sa začal zlými správami. Takými, ktoré mi tvrdo pripomenuli, že vlastný život nemám takmer vôbec vo svojich rukách. Skôr však, ako túto pravdu budem musieť akceptovať do poslednej bodky, mám zopár možností si svoj život udržiavať, predĺžiť či spríjemniť.

Tieto možnosti bolo treba zaplatiť bolesťou po operáciách, vedľajšími účinkami liečby, ktoré sa môžu prejaviť znenazdajky, i vyradením z normálneho života. Platím aj ďalším a ďalším večným čakaním na lepšie správy. Áno, na lepšie, aj keď občas prepadám strachu a následne výčitkám.

Rok bol poznačený aj mnohými rozlúčkami. Môj onkológ, ktorému som veľmi dôverovala, odišiel do dôchodku; sestričku, ktorá mi pichala infúzie, preložili do druhej provincie; babka Oľga sa vrátila na Slovensko a babička Dorothy odišla do neba – deťom dovolili takéto familiárne oslovenie a možno preto im chýbajú viac ako mne; najnovší slovenskí priatelia sa presťahovali až na sever Kanady a chýbajú nám ich pravidelné návštevy; dvoch vynikajúcich kňazov preložili do iných farností; traja synovci sa vybrali do sveta, a ktovie ako sa im naozaj vodí; zomrel Pavol Demitra, a aj keď som ho nepoznala osobne, bol to najlepší hokejista olympiády vo Vancouveri a hlavne dubnický rodák. Okrem toho som prišla aj o zopár ilúzií o človeku ako takom, a to tiež dokáže zabolieť.

Oproti rozlúčkám či stratám, dôležitejšie sú však stretnutia, a tých bolo tento rok požehnane. Znovu sme si dopriali cestu domov. Finančné problémy išli bokom, pretože čas, ktorý môžeme prežiť spolu s najbližšími, je vzácny. Tak mi to kedysi povedala priateľka od Toronta, ktorá mala na Slovensku chorého otca, a teraz jej už rozumiem aj ja. Hej, kedysi by som podobnú cestu bola odkladala na lepšie časy; teraz nie. Návštevu mamy a rodiny nepovažujem za dovolenku, a už vôbec nie za prepychovú, hoci je nákladná. Okrem toho, myslela som si, že pobyt v starom domove bude pre mňa tým najlepším liekom (trošku som sa mýlila, ale čas zahladzuje stopy). Nie je nad osobné stretnutie s mamou. Nie je nič vzácnejšie ako pohľad na deti, zavesené na babku, ktorej môžu konečne každý večer povedať „Dobrú noc, babka!“ Nie je nad to, keď ma, kedysi dosť prísna mama upozorní, že ja mám byť na svoje deti lepšia. Rada pozorujem také zmeny a dám si povedať. Dokonca už poslúchnem bez šomrania aj také drobné kuchynské rady, ako napríklad uvariť krupicovú kašu, aj keď sama tiež viem.

Popri stretnutí s mamou, boli milé stretnutia s celou ostatnou rodinou a priateľmi. Predtým som pri návštevách domoviny nemala čas (či záujem?) stretnúť množstvo starých priateľov. Darmo mi sestra od niektorých nosila pozvania. Nič mi to nehovorilo. Tento rok som stretnutia vyhľadávala aj sama. A tak som znovu stretla ľudí, ktorých som nevidela desať až tridsať rokov - kamarátov z detstva i školy. Naposledy sme sa spolu bicyklovali, či spievali v mládežníckom zbore, a teraz sú z nich svokrovci, starí rodičia, kňazi, rehoľníčky, podnikatelia, pacienti, alebo celkom nenápadní ľudia s neuveriteľne podobnými životnými problémami. Zaspomínali sme na príjemné zážitky z detstva i mladosti a ja som sa medzi starými kamarátmi cítila znovu mladá a zdravá. Vďačná som aj za osobné stretnutia s ľuďmi z tohto blogu; práve z pomedzi nich som si adoptovala tri mladšie sestry – máme zopár spoločných vĺn, aj keď každá žijeme v inej krajine.

Keď je už človek na Slovensku, tak to je už všade blízko. Naplánovala som si cestu tam, kde som ešte nikdy nebola – do Ríma. Kedysi, keď som ešte bola zdravá, jedným z mojich snov bolo veľa cestovať. Keď som ochorela, sen sa rozplynul. Nielen preto, že to zrovna fyzicky nebolo možné, ale hlavne preto, že to pre mňa stratilo zmysel či hodnotu. Prehodnocovala som svoj život, hľadala rovnováhu. Teraz, aj keď nie som si istá, čo mi po zdravotnej stránke prinesie ani len blízka budúcnosť, tú rovnováhu nachádzam práve v prežívaní prítomnosti. Dnes žijem, a kto vie, čo bude zajtra? Môj život môže byť krátky, no možno bude príliš dlhý na to, aby som na smrť čakala v posteli, či blízko nej.

Tento môj sen nemá nič spoločné s tým, že si chcem ešte užiť posledné chvíle. Neuskutočňujem ho iba kvôli sebe. Veď mám aj deti, a tie potrebujú prežiť radostnejšie detstvo napriek nepriaznivým rodinným okolnostiam. Nechcem, aby spomínali iba na prechádzky po našej ulici či najbližšej pláži, alebo stanovačky v obývačke, kde sú spolu so mnou v posledných rokoch pripútané. Nechcem, aby spomínali na mňa iba ako na chorého, slabého človeka, o ktorého sa všetci musia starať. Pokiaľ mi to dovolia sily, nech majú akú takú istotu, že ja som tá, ktorá sa stará o nich.

Chcela som deťom i sebe dopriať spoločný výlet, a tak starosti o financie bolo treba umlčať ešte viac. Napokon letenky v septembri už neboli také drahé a cena dobrého hotela mimo centra bola prijateľná. Bol to pre deti oveľa hodnotnejší čas ako ich zobrať do amerického Disneylandu. Aspoň tvrdia, že znovu chcú ísť radšej do Ríma. Aj ja. O Ríme ešte bude samostatná reč; tu chcem však povedať aspoň toľko, že sme tam asi tak na desať minút stretli jedného celkom neznámeho človeka, a práve stretnutie s ním bolo pre mňa najkrajším zážitkom z večného mesta.

Nepochybne, keby som odchádzajúcemu roku mala dať meno, volal by sa ROK STRETNUTÍ, pretože stretnutia ho poznačili najviac. Preto to bol rok krásny a sebe i vám, prajem takých rokov mnoho.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?