Storočná

Autor: Alica Biela | 3.2.2012 o 6:11 | Karma článku: 18,32 | Prečítané:  2168x

Po troch mesiacoch príjmného voľna, znovu som sa ocitla v onkologickej čakárni. Presne v deň svojich narodenín. Minule bol onkológ nadšený výsledkami a takmer ma objednal až o šesť mesiacov. Dnešný deň si každý z nás predstavoval inak. Mala som v rukách papiere so svojimi krvnými testami, výsledky ktorých môžem pozrieť doma na internete. Krv sa mi zbláznila, a tak som sa vyplašene krčila v kútiku a čakala, čo na to všetko povie lekár.

Koľkokrát som už tento strach cítila a koľkokrát ešte taký prežijem? Presviedčam sa, že strach mi vôbec nepomáha ale škodí, a že nie je znakom veľkej viery. Ale vždy mu aspoň na pár dní či hodín podľahnem. Je to niečo podobné ako keď človek pozerá dôležitý hokejový zápas. Keď je pred bránkou môjho tímu kritická situácia, zavriem v obavách oči. Inak nemôžem dýchať. Keď dostaneme gól, zo záznamu ho sledovať dokážem, aj keď so sklamaním.

Pokúšam sa teda zavrieť strachu jeho oči. Snažím sa povyťahovať zbabelé myšlienky zo svojej hlavy a zavesiť ich na prádlovú šnúru. Každú pripínam desiatimi štipcami, nech sa ku mne nevráti. V čakárni. Doma. Ráno. Večer. Vždy a všade. Nefunguje to... Prázdna hlava nestačí. Treba do nej dostať niečo pekné. Vďačne čítam povzbudenia zopár priateľov, ktorým som sa ešte nezunovala a ktorí ma pre môj strach nesúdia. Motivuje ma pohľad na svoje deti, ktoré odo mňa tak veľa očakávajú. Aj keď by som od únavy radšej už navždy zaspala, preberá ma rýchla chôdza proti studenému vetru. Vtedy sa únava vždy unaví. A strach sa vždy zľakne, keď otvorím Bibliu. Niekto veľmi, ale naozaj veľmi nechce, aby som verila, že Boh je dobrý a choroba nie je jeho dielo.

Moje myšlienky prerušila dvojica žien vstupujúcich do čakárne. Jedna bola stará dáma s paličkou v ruke. Mohla by som byť jej vnučka. Šedivé vlasy mala pekne upravené. Na rukách zo dva či tri veľké prstene. A pokojný úsmev na tvári. Popíjala čistú vodu z podaného pohára. Nevšímala si, či skôr nepočula, sťažnosti svojej spoločníčky, asi dcéry, na príliš včasný termín návštevy onkológa. Tá vysvetľovala začudovanej sekretárke, že jej nechceli dať časenku na poobedie. Sama nebola už najmladšia a príprava starenky takto včas ráno jej dala zabrať. Okrem iného, vraj stará pani bola unavená z cesty na Whistler, kde mala veľkú narodeninovú party. Oslavovala sto rokov... Sekretárka ich ubezpečila, že na kontrolu o rok môžu prísť samozrejme poobede.

Aj keď ma strach ešte celkom neprešiel, konečne som sa mohla usmiať.

Obdivujem starú dámu, že sa pred rakovinou nesklonila a má chuť žiť. Vážim si ľudí, ktorí aj pri jej vysokom veku dbajú na to, aby sa jej dostalo rodinnej pohody i potrebnej lekárskej starostlivosti.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?