Túžba po maminej láske

Autor: Alica Biela | 17.2.2012 o 6:50 | Karma článku: 22,33 | Prečítané:  2197x

Pred Vianocami som sa začítala do starých blogov na SME. No a v jednom z nich zožali kritiku sponzori detskej onkológie. Vraj je to pre nich iba reklama a priživujú sa na detskom utrpení. Autor porovnával stav izieb na rôznych detských oddeleniach nemocnice. Či si vraj deti s inými ochoreniami nezaslúžia tiež krajšie, lepšie izby a ďalšie výhody malých onkologických pacientov? Vtedy som si povedala, že určite každý chorý si zaslúži slušné podmienky, ale neobracala by som to proti malým deťom s rakovinou a proti ich sponzorom. V Kanade sme na sponzorov nemocníc a výskumu hrdí. Ich mená bývajú v novinách i na nástenkách nemocníc. Radšej im poďakovať, a nie vyčítať. Tak sa ďalšej pomoci nedočkáme.

 

Pokiaľ ide o tie deti s rakovinou... Možno to nie sú najúbohejšie deti na svete. Ale nie je nič na svete, čoho by som sa radšej striasla ako rakoviny. A oni ju majú ešte skôr ako okúsili život. Nemám osobné skúsenosti s inou diagnózou siahajúcou na život. Nemám skúsenosti so žiadnou diagnózou, kde po ukončenej liečbe vlastne človek ani nevie, či je zdravý. Nemám skúsenosti s inými chorobami, ktorých liečba prináša toľko skazy ako chemoterapia i v podobe dlhodobých zdravotných problémov. Nemám osobné skúsenosti so žiadnou inou diagnózou, ktorá po mnohých stránkach poznačí každý ďalší deň života, krátkeho či dlhého. Nezávidela by som teda tým chorým deťom pekné nemocničné izby, darčeky, letné tábory, výlety a iné výhody, ktoré ani ja sama v dospelosti nemám. Nemenila by som s nimi za žiadnu cenu. Stratili viac ako dostávajú.

Ale predsa len je tu niečo, čo tým chorým deťom závidím aj ja. Často sa pri tej myšlienke prichytím, odkedy sa na mňa vrhla rakovina. Chýba mi mama a jej láska, ktorej sa práve tieto choré deti najviac dovolávajú. Chcú mať mamu pri sebe aj v tej krásnej nemocničnej izbe. Bez mamy je človek strašne SÁM. A naozaj, čím je dieťa viac choré, tým viac je mama pri ňom. Opustí všetko, len choré dieťa nie.

Mamu síce mám, ale je už príliš slabá a ja príliš veľká na to, aby som jej mohla zveriť všetky svoje problémy. No i jej rozprávanie v telefóne, hoci aj o ničom, mi prináša viac pokoja.

Čas, keď som bola dieťaťom, nevrátim. Iba môžem snívať, aké to vtedy bolo jednoduché. Stačilo mame dôverovať a poslúchať ju. Položiť hlavu na jej kolená, nechať si jej dlaňou pohládzať vlasy a počúvať rozprávku. Sadnúť spolu s ňou pod deku, pariť sa spolu v odpornom teple z kamiliek, a tak vyháňať všetky choroby. V pokoji zaspať v kuchyni, kde ona má robotu. Cítiť jej teplú dlaň na čele. Ešte aj vo sne vnímať ako sa od sporáka na mňa pozerá; ako číta, čo mi môže pomôcť a čo ublížiť; ako sa modlí a na perách má iba moje meno. Zjesť a vypiť všetko čo pripraví. Ruka v ruke s ňou ísť k lekárovi, kedykoľvek povie, že treba; nemusieť na to myslieť dni a týždne vopred. Mama povie to čo treba, vtedy keď treba, a tak ma chráni pred prílišným strachom. A keby to len bolo možné, všetku moju bolesť by zobrala sama na seba.

Kedysi dávnejšie som napísala, že to je Boh, kto dal mame svoje vlastné srdce. A tak v maminej láske vidím najhlbšie Božie stopy na zemi. Aj tá najlepšia mama na zemi je však iba malým záberom na Boha. Nie je preto pre človeka nič istejšie ako sa cítiť Božím dieťaťom. Nič istejšie, a zároveň nič ťažšie.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?