O starších ženách

Autor: Alica Biela | 27.3.2012 o 6:52 | Karma článku: 22,47 | Prečítané:  5845x

Bolo to vo štvrtok pred voľbami. Telefonujem mame ako sa má a čo robí. Som prekvapená, že hneď na prvé zazvonenie zodvihne telefón – znamená to, že sedí blízko pri ňom v kuchyni, a nepozerá správy v obývačke. Väčšinou musím skúšať aspoň štyrikrát, pokiaľ do kuchyne dobehne. V ten večer mala iný program – učila sa a z jej hlasu bolo cítiť napätie ako pred naozajstnou skúškou.

Blížil sa piatok, deň, keď sa počas pôstu v kostoloch modlí krížová cesta. V ten piatok krížovú cestu organizovalo modlitebné spoločenstvo matiek; okrem toho, že svojim deťom pomáhajú rôznymi inými spôsobmi, snažia sa spoločne za ne i modliť.

Mama sa ma spýtala, či mi svoj text môže prečítať. Chcela, aby som posúdila, či ho číta dobre. Záležalo jej na tom, aby nerobila chyby a aby jej všetci dobre rozumeli. Pravdaže som povedala, že môže čítať.

Pripadli jej dve zastavenia, tie úplne najbolestnejšie: jedenáste – „Ježiš je pribitý na kríž“, a dvanáste - „Ježiš na kríži zomiera“.

Ona čítala a ja som plakala.

Najskôr kvôli Ježišovej bolesti. Ďalej preto, lebo táto krížová cesta bola veľmi praktická. Ježišovo utrpenie a smrť, ktoré s ním prežívala jeho matka, boli aplikované do obyčajného života dnešných mám. Plakala som aj preto, lebo všetky tie bolestivé slová vyslovovali práve ústa mojej mamy. Každé jedno slovo prežívala. Čítala bezchybne. Prišlo mi ľúto, akej nespravodlivej kritiky sa často dostáva modlitbám a viere starších žien.

Podobne by sa dalo poľutovať i ženy, ktoré do kostola síce nechodia, ale stretávame ich v autobuse, obchode, u lekára, na ulici i doma.

Zhodou okolností boli vtedy aj voľby. Na Facebooku kolovali rôzne výzvy. Špeciálne ma zaujalo jedno video, v ktorom sa staršej ženy pýtali ako bude voliť a či bude voliť s ohľadom na budúce generácie. Tá žena v hneve povedala, že budúce generácie sa o seba musia postarať samé a že ona sa chce mať dobre už teraz. Pod videom nasledovali odsúdenia a výzvy mladších: „Mladí, poďme voliť, lebo starým na nás nezáleží.“ Viem, tá žena to povedala neprimeraným spôsobom, ale pevne verím, že nie je obrazom celej jej generácie. A aj to si myslím, že keby v jej slovách nebolo toľko hnevu, mali by sme jej v čom dať za pravdu. Väčšina týchto žien je spoločnosťou ocenená pod tristo Euro mesačne, už bez šance si prilepšiť.

Dovolím si len krátky pohľad na život našich mám a starých mám. Väčšinou sa narodili do skromných pomerov. Niektoré z nich chodili do školy bosé a len pár rokov, lebo na to nebol čas či peniaze. Niektoré mali viac šťastia a dostalo sa im vzdelania, ale aj so vzdelaním žili iba skromne. Od detstva boli zvyknuté tvrdo pracovať, všetko si dorobiť vlastnými rukami, míňať iba svoje vlastné a nikomu nezostať nič dlžné. Vždy dávali a ešte stále dávajú, a tak učili aj nás. (Ak sme zabudli, nie som si istá, či je to chyba ich výchovy.)

V detstve zažívali strach o život kvôli Nemcom, v mladosti strach z Rusov. Možno vyrastali bez otcov – vojakov, dnes, mnohé vdovy, dožívajú i bez detí – zaneprázdnených podnikateľov či emigrantov.

Popritom všetkom museli prežiť aj svoj osobný život, život ženy, plný malých i veľkých krížov. Život s chybami, ktoré teraz ľutujú.

Nám deťom chceli dopriať viac ako mali samé. Chceli aspoň nás vidieť šťastné, bez materiálneho nedostatku. Prežívajú náš život – oslavy, skúšky, stres, závislosti, choroby, rozvody, smrť. Zvykli si na elektriku, teplú vodu, farebný televízor, telefón, internet, kuchynské mixéry, ale na našu bolesť si zvyknúť nevedia. Ani v našom živote sa nedočkali vytúženej odmeny – nášho šťastia.

Môžeme o nich povedať, že im na nás nezáleží? Môžeme im zazlievať, že nevedia, čo je pre nás lepšie (napríklad vo voľbách)? Kto to vie? Vieme to my sami? Ak áno, tak si nájdime čas, sadnime s nimi k domácemu stolu. A tam, kde nás kedysi učili ony, vysvetľujme teraz my im.

Neobdivujme na umeleckých fotografiách ich vrásky, ale v skutočnom živote obdivujme ich jednoduchú múdrosť, štedrosť, pokoru a trpezlivosť. Nepridávajme im viac bolesti na ich krížových cestách. Kiežby po nich kráčali iba v kostole.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?