Nečakane (1)

Autor: Alica Biela | 26.4.2012 o 5:47 | Karma článku: 10,82 | Prečítané:  1608x

Nebol žiadna celebrita a nikto z vás o ňom nepočul. Volal sa Dave (David) a bol vlastníkom firmy, v ktorej pracuje môj manžel desať rokov. Jedno leto som si tam odpracovala aj ja, takže David nie je niekto, koho poznáme iba z novín. Jeho smrť nikto nečakal. Ani on sám.

Do svojej firmy vo Vancouveri už zavítal iba zriedka. Na prácu mal ľudí, ktorým dôveroval. A tak zimné mesiace v kľude trávil vo svojom dome v Texase, kde choval jazdecké kone. Leto patrilo Kelowni, odkiaľ pochádza jeho manželka Georgia. Kedysi mal dom i vo Vancouveri, ale na staršie kolená v meste dažďov prespával iba v luxusných hoteloch. Medzitým trávil čas na exotických dovolenkách, i na svojej luxusnej rybárskej chate na severe Kanady, ktorá bola tiež jeho biznisom. Cestoval. Kam chcel, kedy chcel, ako chcel, s kým chcel. V minulosti mal vlastné firemné lietadlo (Fokker F-28-1000) aj vrtulník, teraz už len drahé autá (Maserati, Ferrari, Mercedes), obývateľný autobus. Cestovalo sa mu ľahko, bez zbytočnej batožiny. Veď každý jeho príbytok tu na zemi bol vždy preňho pripravený. Dlhé lety neboli až také nepohodlné, pretože prvá trieda poskytuje dosť pohodlia.

V jednu februárovú stredu bol aj so svojou manželkou Georgiou vo firme. Manžel sa s ním rozprával v kuchyni, kam si Dave chodil variť kávu. Rozprávali o nejakom jeho športovom aute. Pýtal sa na mňa ako sa mám, a to obyčajného človeka vždy poteší. Keď vošla do kuchyne Georgia, dal jej pusu. Keď odchádzal z práce, podopieral sa s paličkou a Georgia mu niesla nejakú tašku, s ktorou jej chcel môj manžel pomôcť. Odmietla, že to zvládne. Nikto vtedy netušil, že tentokrát sa Dave už do firmy nevráti. Na operadle kresla v jeho kancelárii zostalo prehodené jeho sako a po stole nerozbalené vianočné dary.

O čom sme vedeli, bola Davidova, na štvrtok naplánovaná, operácia. Kvôli cukrovke trpel bolesťami nôh, kvôli čomu mu žily v nohách mali nahradiť žilami z rúk. Nebolo to prvýkrát, a tak si bol istý, že pozná priebeh ďalších dní – nútená nečinnosť. A potom poďho znovu do Mexika, odkiaľ sa práve kvôli operácii vrátil.

Žiaľ, v piatok ráno, keď mal Dave práve oslavovať svoje 66. narodeniny, dozvedeli sme sa o jeho smrti. Zomrel niekoľko hodín po operácii, z ktorej sa normálne prebral.

Stiahlo mi hrdlo. Vždy, keď niekto náhle zomrie, zostane mi zima a vyhŕknu mi slzy. Zvlášť ak to je niekto, kto mi bol trošičku blízky – hocijakým spôsobom. Tých smrtí bolo za posledné mesiace nezvyčajne veľa, intenzívne pripomínajúc, že život je veľmi krehký. Každý život.

Povedala som manželovi, že chcem ísť na pohreb ak bude vo Vancouveri. Začali sme na Davida spomínať tak ako sme ho poznali. Ja som si nevedela vybaviť jeho tvár, veď vo firme som ho videla len tak letmo a bolo to pred piatimi rokmi. Urobil na mňa dojem pravého cowboya. Čo si pamätám až tak, že ma dusí, boli kúdole dymu vychádzajúce z jeho kancelárie. Fajčil on aj Georgia, i iní pozvaní do jeho kancelárie. Keď som tam už nepracovala, niekto ich udal na WorkSafeBC - the Workers' Compensation Board za porušovanie bezpečnosti práce. Manžel čakal, že budú hľadať udavača alebo sa nejako pomstia. Nastala však iba jediná zmena – odvtedy chodili fajčiť von.

Manžel mal šéfa rád, obdivoval jeho podnikavosť i celkovú osobnosť. Vždy o ňom hovoril, že žije z toho, čo si poctivo zarobil a že to jednoducho nejako musí minúť. Videl do jeho účtov a nad jeho márnivosťou sa zhovievavo pousmial. Povzdychol, že radšej by im konečne mohol zvýšiť platy (napriek rastúcim životným nákladom, platy neboli zvýšené niekoľko rokov) alebo aspoň každý rok dať odmenu. Asi tak pred piatimi rokmi manžel síce dostal pridané, ale kvôli tomu, že si našiel lepšie platené miesto; hoci jeho prácu po odbornej stránke mohli zvládnuť mnohí iní čakatelia, tu Dave ocenil na manželovi iste niečo viac a plat mu vyrovnal. O prácu neprišiel ani v čase krízy, keď sa vo firme veľa prepúšťalo. Veru, pamätám si to každodenné napätie doma, čo s nami bude, ak zostaneme bez práce. Skromne by sme ako rodina vyžili pár mesiacov aj na podpore v nezamestnanosti, ale problém by boli extra zdravotné výdavky kvôli mojej chorobe. Keď v práci zostávalo všetko po starom, pripadalo nám to obom takmer podozrivé – akoby David zohľadňoval našu zložitú rodinnú situáciu.

Ďalšia vec, na ktorej z roka na rok viac šetril, bola dobročinnosť. Vraj sa v tom nechal ovplyvňovať Georgiou. Pred manželkou tajil aj to, že svojej matke popri poplatkoch za život v domove dôchodcov posielal každý mesiac veľmi vysoké vreckové. A tých problémov v rodine, pravdepodobne kvôli peniazom, bolo viac. Veru, život s peniazmi nemusí byť jednoduchý.

David mal päť detí, čo by nemusel byť problém, keby ich nemal s tromi ženami. S poslednou ženou už vlastné deti ani nemal (iba nevlastné), tak keď sa pred dvomi rokmi vydávala jeho vlastná dcéra Alana, Georgia sa cítila ohrozená. Na Alane sa vyvŕšiť nemohla, ale podala si Carol. Kvôli super organizačným schopnostiam bola Carol dlhé roky Davidou pravou rukou vo firemných i osobných záležitostaich. Preto ju Alana požiadala aby sa ujala organizácie jej svadby. Keďže Carol ponuku prijala, Georgia zariadila jej výpoveď. Jednoducho jej to vadilo a hotovo. Za toto má David u mňa mínus, pretože kvôli pokoju so svojou manželkou sa predsa nemôže ubližovať druhým ľuďom. Ak doteraz zamestnanci na Georgiu nevedeli nájsť pekné meno, teraz jej tých najhorších prischlo neúrekom.

David pôsobil ako obyčajný človek. Nikto by naňho nepovedal, že je multimilionár. Nerobil žiadne „caviky“, v jeho prítomnosti sa ľudia cítili pohodlne. Na podriadených nekričal. Vyzeral šťastný, spokojný; ešte aj tie vrásky okolo očí mal vykrútené ako kocúr fúzy. Vraj mal veľa priateľov. Netuším, či pravých, alebo len takých, ktorí z togo mali finančný prospech.

V pondelok po jeho smrti sme sa dozvedeli, že sme pozvaní v sobotu na kar. Iba na kar. Pohrebu sa v piatok zúčastnila iba rodina a úplne najbližší priatelia, ktorí sa o smútok za Davidom nechceli deliť s verejnosťou. Pohreb i kar boli v Kelowni, čo je asi tak 4 – 5 hodín šoférovania. Lenže Georgia sa rozhodla objednať pre všetkých (zamestnancov - dokonca i bývalých, ich partnerov, priateľov, podnikateľov) lietadlo z Calgary. To sa v sobotu obrátilo dvakrát a previezlo tak spolu stovku ľudí. Účet –

30 000 dolárov. Ďalšia stovka ľudí bola z Kelowne, Texasu, Európy a iných miest. Ubytovanie zaplatené v troch hoteloch.

Keďže všetko bolo takto zabezpečené, rozhodli sme sa ísť s manželom obaja ak sa nájde niekto k deťom. To bol náš najväčší problém. Našla sa Zdenka, ktorú som tu spomínala v blogu „Čo nám doma chýba“.

A aký bol kar? Taký, aké moje oko predtým nevidelo, ani ucho nepočulo. Celé to vyšlo na viac ako 300 000 dolárov. Bol to kar v Davidovom štýle, to je v štýle človeka, ktorý sa rád a bohato zabával. Zvesti o prípravách sa šírili vopred, a to som už bola poriadne zvedavá ako to v skutočnosti bude vyzerať. Veď na poslednom kare som bola pred viac ako dvadsiatimi rokmi, a to sme sedeli v malej kuchyni a jedli sme párky.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?