Nečakane (3.) Na kare za 300 000 dolárov.

Autor: Alica Biela | 26.4.2012 o 20:13 | Karma článku: 13,72 | Prečítané:  1427x

Vystúpili sme pred hotelom Eldorado. Oslava života už bola v plnom prúde. Japonskí bubeníci prehlušili slabý dážď. Pred vchodom boli umiestnené tri sochy drevorubačov vytesané z ľadu; aj David začínal ako obyčajný drevorubač. Na schodoch stáli členovia rodiny a vítali hostí so šampanským. Zapísali sme sa do knihy kondolencií.

Vnútri znela hudba, na televíznych obrazovkách prebiehal Davidov život. Iba samé šťastné chvíle v kruhu rodiny, v prírode, pri koňoch a autách. Podávalo sa drahé víno, z ktorého sa netočila hlava, a miniatúrne špecialitky. Čašníci behali s táckami pomedzi hostí, ktorí sedeli či stáli. Nikto nemal pevne vyhradené miesto. Človek by sa mohol aj zľaknúť, že zostane hladný – vzhľadom na veľkosť miniatúrnych lahôdok a rýchlosť čašníkov, ktorí neobstáli pár sekúnd pri jednom hosťovi. Jedla však pribúdalo; niečo stále rozdávali a tiež urobili stanice, pri ktorých si človek nabral sám čo sa mu žiadalo.

Japonci podávali sushi a iné špecialitky. Tiež aj ich slávne sake, ktoré som tam prvýkrát ochutnala. Brr. Na inom stanovisku boli krásne naaranžované morské pochúťky - krab, kaviáre, kandizovaný údený indiánsky losos, atď. Pažítka a najemno nakrájané vajíčka natvrdo mi chutili najviac. Piť nám stačilo to, čo ponúkali čašníci, ale dalo sa extra vybrať aj v dvoch baroch.

Asi po hodine vrava i hudba stíchli a začali rečniť piati ľudia. Jeden po druhom spomínali hlavne na veselé zážitky s Davidom. Ľudia sa mohli smiať. Spomínali i na jeho podnikateľské začiatky. David pochádzal z chudobnej rodiny. Vedel rúbať drevo, chytať ryby i zabiť medveďa. Mal vôbec nejaké vzdelanie? Manžel sa smeje, že mal autoškolu – šoféroval na náklaďáku. Okrem toho neprestal snívať. Jeden z jeho snov bola ťažba dreva v neprístupných kanadských lesoch, v čom sa stal aj priekopníkom.

Začínal pred štyridsiatimi rokmi so sekerou, pílou a nákladným autom. Aby mohol dokázať viac, potreboval peniaze. Vošiel do banky, ktorá bola pred bankrotom. Povedal, aký ma plán a čo potrebuje. Sľúbil bankárom „modré z neba“. Tí sa ho spýtali, aké im môže dať záruky. Stiahol si z ruky staré hodinky, značka Timex. Odmietol podpísať platenie úrokov z požičaného úveru, lebo sa mu to zdalo hlúpe. Bol jednoduchý, priamy človek. A taký presvedčivý, že banku si, na svoje i jej šťastie, naozaj získal. Vďaka tomu sa prepracoval až na multimilionára.

Najvtipnejší príbeh bol o kaviári. Dávid ho veľmi ľúbil. Na jednej návšteve v nóbl anglickej rodine, si ho naložil ako drevorubač zemiakov. Dáma sediaca vedľa neho si myslela, že musí byť poriadny sedliak, preto ho začala poučovať, ako sa kaviár papká. On jej na to: „Milá pani, ja som vo svojom živote kaviáru viac vygrcal ako ste ho vy zjedli...“ Tak kto by na takom kare plakal?

Druhý najvtipnejší príbeh začal otázkou, ktorá žena v Davidovej rodine je najúspešnejšou podnikateľkou. Prvé miesto vyhrala Georgia. Prečo? Lebo si dokázala získať Davida za manžela... Autor sa vopred ospravedlnil, dúfajúc, že to pochopíme tak ako to on myslí. Príbeh podal s humorom a ľudia sa naozaj smiali, ale každý si o tom myslel svoje; nebolo tajomstvom, že ich manželstvom sa mali posilniť biznisy v oboch rodinách.

Rečníci rečnili, vyzdvihovali Davidovu príjemnú povahu. Vraj nikdy nezabudol, odkiaľ prišiel, a vždy vedel, kam chce ísť. Končili odkazom: „David zomrel, zabávajme sa. Lebo keby tu bol medzi nami, aj on by sa zabával.“ Pritom padlo zopár trošku vulgárnych slov, ktoré zrejme používal aj David. Nikto sa v príhovoroch neodvolával na Boha, na stretnutie v nebi. Ak mám byť objektívna, takto pred verejnosťou to zanechávalo dojem, že je úplne normálne, ak po smrti už nie je žiaden život, a že ten, čo máme tu, úplne stačí ak ho žijeme naplno.

Príhovory boli ladené tak, že pokiaľ sa zabávame, David je tu medzi nami. A musím povedať, že naozaj som ten pocit mala, akoby tam niekde chodil pomedzi nás, už bez cigarety, pripíjal so šampanským, usmieval sa a ako obyčajne, zabával ľudí svojimi príbehmi.

Iba jeden z prejavov mal smútočný nádych. Jeho autorom bol Joe, Davidov spoločník od takmer samých začiatkov. On opravoval autá. Po Davidovi bol vo firme najhlavnejším šéfom. Spolu s manželkou Barbarou boli aj na pohrebe, a na oboch to bolo akosi poznať. Myslela som, že Joe prejav ani nedokončí. Pekné slová vyslovoval ako obyčajný človek, bez akejkoľvek profesionálnej strojenosti, len aby to mal čo najrýchlejšie za sebou. A tak som mala pocit, že najbližší priatelia a rodina v súkromí stratu blízkeho človeka prežívajú inak, ako to bolo predložené na tomto zábavnom kare širšej verejnosti.

Po prejavoch na rieke pred hotelom zahájili slávnostný ohňostroj. Krásny, aký vraj v Kelowni ešte nemali na žiaden Canada Day. Trblietavé iskry sa rozleteli smerom k nebu, kam sa veľmi túžili dostať, no o chvíľu neúprosne popadali na zem. Žiadalo sa mi ich tam kdesi hore zavesiť, ako keby iba to bol spôsob ako Davida dostať do neba.

Potom nás čakalo ďalšie jedlo. V jednej z miestností sa veselo tancovalo. Skupina manželových kolegov sa súdržne zabávala. Ľudia sa fotili s tromi polonahými tanečnicami, pozvanými z Las Vegas. Aj Davidova mama, čiperná stará dáma, ktorá hoci najmenej deväťdesiatročná, behala celkom bez palice, sa s nimi odfotila. Jediné malé dieťa, asi Davidova vnučka, behalo pomedzi ľudí s tanierom červených jahôd, namočených v čokoládovej fontáne. Pri fontáne boli naukladané chutné koláčiky, čaje a káva. Akonáhle sa niečo minulo, okamžite sa doplnilo.

Asi tak po troch hodinách života v štýle multimilionára sa nám žiadalo súkromie. Jesť a piť sa človeku viac nedalo, tancovať neťahalo. Na rozhovory bolo príliš hlučno. Začali sme sa s manželom zberať do hotela. Ešte sa spýtal svojho šéfa, či sa aj on so ženou nechystajú. Dosť očividne ich to tam aj tak nebavilo. Vraj nechcú ísť prví, tak sme ich ešte chvíľu počkali a spolu sa taxíkom zviezli do hotela. Oni išli spať a my na krátku prechádzku popri večernej rieke.

Ráno sme odchádzali v prvej várke. Bez toho, aby sme boli mohli skloniť hlavu pri Davidovom hrobe. Ako na potvoru sme do lietadla nastupovali takmer poslední a nenašli sme už dve voľné miesta vedľa seba. Mnohí z tých, čo prišli ako jednotlivci, sadali si po jednom, akoby nikoho nepoznali alebo túžili konečne po chvíli iba pre seba. Mne sa ušlo miesto vedľa Helen. S ňou som sa v práci stretávala, ale nikdy sme si nepovedali viac ako nejakú zdvorilostnú frázu. Ani teraz som nevedela, či a ako začať rozhovor, do ktorého sa mi aj tak nežiadalo. Ale sedieť vedľa niekoho hodinu ako tĺk sa mi zdalo nepríjemné. Tak som sa jej spýtala, kedy večer odchádzala do hotela. Odpovedala, že skoro, veď ako dlho sa vraj človek dokáže nasilu usmievať... Urobila grimasu. Zbytok cesty som ju nechala pozerať von oknom a jesť sandwich, po ktorom si ešte aj neumyté prsty oblízala. Na ten svoj som stratila chuť.

Chvíľu pred pristátím sa zo sedadla zdvihol Jonathan, obor s mäkkým srdcom. Prerušil rozhovory o tom ako kto strávil zbytok večera; niektorí si boli zahrať v kasíne. Odkedy vyhodili z firmy Carol, Jonathan sa snaží príležitostne pre druhých urobiť niečo príjemné. Napríklad všetkým pripraví raňajky alebo obed. Alebo kúpi tortu k narodeninám. Teraz podišiel dopredu lietadla a poprosil všetkých o minútu ticha na Davidovu počesť i za to, čo pre nás všetkých urobil. Hoci niektorí uznanlivo privítali myšlienku, popri všetkej tej oslave života, táto minúta ticha vtieravo visela v palubnom priestore.

Lietadlo pristálo a ľudia väčšinou naskákali rýchle do svojich áut, iste sa snažiac dobehnúť niečo dôležité.

Od pondelka zamestnanci Davidovej firmy pracovali ako predtým, čakajúc čo im prinesie Davidova záveť, prípadné delenie majetku v rodine. Postupne prichádzali faktúry za kar. Suma sumárom    300 000 dolárov. Georgia chcela vraj ukázať, že Davidov biznis žije ďalej. Dúfajme, že to má dobre spočítané.

Ešte dlho som za Davidom smútila, nerozumejúc prečo vlastne. Tak po svojom, s modlitbou, o ktorú by možno počas života nebol stál. Na tomto svete veľa dokázal, prepracoval sa tým k bohatému životu, k nadbytku, a ešte aj smrť bola k nemu milosrdná, bez dlhého trápenia. Mnohí by mu mohli závidieť alebo aspoň povedať, že to úplne stačí.

Je toho veľa, čo sa mi o Davidovi na papier vošlo, ale stále to nie je všetko. Netuším, ako sa mu vodí teraz. Či si z tejto zeme dokázal zabezpečiť aj svoj večný domov, v ktorom sa peniaze investovať nedajú. Iba ak tie, ktoré tu na zemi využijeme v prospech druhých ľudí.

Ja som mu spolu so svojou rodinou vďačná za desať rokov práce pre manžela. Bolo to, a zatiaľ stále je, prvé dlhodobé a slušné zamestnanie v cudzine, ktoré nám konečne poskytlo určitú stabilitu. Toto by som Davidovi chcela vrátiť a preto Bohu predkladám každý jeden z desiatich rokov.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?