reklama

O bielych šatách (Z maminho denníka)

Sú dni všedné, v ktorých sa namáhame i oddychujeme. Majú svoje čaro. Ale sú i dni sviatočné, na ktoré sa vopred tešíme celé roky a následne na ne celé roky spomíname. Pre mňa majú ešte osobitný význam. Stali sa akýmisi míľnikmi môjho života; dňami, ktorých sa chcem určite dožiť, kvôli ktorým sa chcem pasovať s rakovinou. Zoznam dní je dlhý, skutočnosť takmer na začiatku, uponáhľať sa nič nedá. Ale keď moja druhá dcéra kráčala k oltáru v bielych šatách prvoprijímajúcich, ja už som snívala o jej svadobných, na roky vzdialených.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Rebeka sa na tento deň pripravovala ticho, nenarobila doma žiaden extra rozruch. Občas povedala, že sa teší, písala a kreslila úlohy. Sama od seba každý deň čítala Bibliu a prečítala ju už dvakrát celú. Je to detská Biblia na osemsto strán, s komiksovými obrázkami a pod nimi text. Asi pred rokom, ma dosť šokovala – citovala naspamäť rozhovor Ježiša a lotra na kríži. Postupne ma prekvapovala ďalšími svojimi vedomosťami i zo Starého zákona – mne sa pletú mená starozákonnych postáv a ona ma opravuje. Vilme jednoducho odpovedá na jej „filozofické“ otázky. Keď na niečo nevie prísť sama, spýta sa. Keďže sa to stáva málokedy, potom ma otázkou zaskočí. Napríklad – vraj prečo prišiel Ježiško na svet. Vraj jej to ešte nikto nepovedal, prečo to muselo byť tak ako to bolo. Som rada, že sa pýta a neprenáša si nezodpovedané otázky do dospelosti. Teší ma, že ju neuspokojujú frázovité odpovede a že ma stále naporúdzi nové „prečo?“ a zastaví, až keď sa napokon priznám, že na niektoré otázky odpoveď zatiaľ nemám.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vilma pred dvomi rokmi básnila o svojom prvom svätom prijímanií každý deň, niekoľko mesiacov dopredu. V duchu som prirovnávala Rebeku s ňou; priznám sa, že mi pri Rebeke trochu chýbalo Vilmine vonkajšie nadšenie. Ale každý človek je originál, nemusí prejavovať každý všetko navonok.

Ako sa čas blížil, deň za dňom rástla moja istota, že tento pekný deň absolvujem aj so svojou druhou dcérou. Aspoň v relatívnom zdraví, na vlastných nohách. Je to pre mňa dar.

Ak by niekoho zaujímalo ako to s prvým svätým prijímaním u nás funguje, pokúsim sa opísať.

Rebeka chodí do druhého ročníka katolíckej školy a celý rok sa na túto udalosť pripravovali počas vyučovania s učiteľkou. Mali jednu knihu, volá sa „Zlatá“, z ktorej čítali základné biblické príbehy a potom kreslili a písali svoje vlastné myšlienky. Teraz im zostala na pamiatku. Nič sa nemuseli učiť naspamäť, nemali žiadne skúšky, ale zato čas na svoje otázky. Od januára do mája mali deti s rodičmi asi päť spoločných omší v sobotu večer; vždy čítalo nejaké dieťa a jeho rodič. Počas kázne deti sedeli na schodoch pod oltárom, inak s rodičmi. Okrem toho, v utorky večer rodičia absolvovali rovnaký počet prednášok v škole. Školu navštevujú i deti neveriacich, pre ktorých samozrejme tieto udalosti nie sú povinné.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Počas poslednej prípravnej omše kňazi deťom rozdali malé krížiky na šnúrkach. Deti, celé vyradostené z darčeka, si ich povešali na krk a počas kázne si ich obzerali zo všetkých strán. Deti, deti, keby ste vedeli, čo ten kríž všetko znamená a či sa naň budete vždy tak usmievať...

Prvú spoveď absolvovali deti v polovici marca, počas vyučovania. Rodičia, ktorí mohli prísť, prišli povzbudiť. Keďže do poslednej aprílovej soboty bolo ešte ďaleko, niektoré deti si spoveď zopakovali ešte spolu s rodičmi.

Je zaujímavé (možno trochu čudné), že v našej farnosti sa prvé sväté prijímanie deje až na dvakrát. Ten celkom prvýkrát (v poslednú aprílovú sobotu) sa to volá Family Holy Communion, a to preto, lebo deti sedia v laviciach so svojimi rodičmi a rodinami, každé oblečené vo svojich „najlepších nedeľných“ šatách.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Naša rodina nesedela spolu. Rebeku totiž učiteľka vybrala čítať čítanie, a preto spolu s jedným rodičom, ktorý čítal prosby, musela či mohla sedieť pri oltári. Keď túto správu priniesla zo školy, skákala od radosti. Vraj to vždy chcela a keď jej učiteľka dala ponuku, nezaváhala ani na chvíľu. Nezaváhala ani vtedy, keď sa jej učiteľka spýtala, ktorý z rodičov bude čítať s ňou. Vedela, že ja by som nešla, aj keď ona je viac zvyknutá v kostole vinúť sa ku mne. Tak bol zvolený tato. Vilma mala problém; ona ešte vpredu v kostole nečítala, tak jej to prišlo veľmi veľmi ľúto. Myslím, že žiarlila, aj keď sa bránila, že nie. Keď videla ako sa tešíme s Rebekou, plakala, akoby sa bála, že Rebeka si svojimi úspechmi zaslúži od nás viac lásky. V ten deň Rebeka doniesla zo školy pochvalu za to, že prvá z triedy, aj keď je jedna z úplne najmladších detí, prečítala určité dané množstvo kníh. Vilma naopak doniesla vyhodnotenie testu, ktorý nebol „na jednotku“. To bolo na ňu úbohú, ktorá je obyčajne doma stredobodom pozornosti, priveľa. Zopár slov, zopár objatí to spravilo. Na druhý deň Rebeke kúpila darček aký od nikoho iného na prvé sväté prijímanie nedostala, aj keď iba po ňom jedinom túžila – psa. Túžila síce po živom, ale rátal sa jej aj pes – socha do záhradky. Neskôr si Vilma takého kúpi i pre seba, teraz je Rebeka dôležitejšia. (:

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ja som bola spokojná, že čítať nemusím. O Rebeku som sa nebála. Aspoň nie veľmi. Deti väčšinou čítajú potichu, bojazlivo a všetci im to radi odpustia. Aj na poslednej prípravnej omši Heather nedokázala začať skôr ako jej mama trikrát neprikývla s hlavou, že už konečne musí. A zasekla sa aj uprostred. No tak ľudia odpustia aj mojej Rebeke, keby niečo. Rebekin text bol krátky, doma ho pekne prečítala párkrát a vyzerala veľmi sebavedome. Napadlo ma, že nás už nečakane prekvapila, keď sa niekam tešila, ale nakoniec sa rozplakala, keď sme sa my, rodičia, poberali bez nej preč. Vraj ona chce byť s mamou. Zahnala som tú myšlienku. Uvidíme. Pekne som ju učesala, uviazala mašľu na bielych letných šatách z minulého roka, pohladkala po malej tváričke a odovzdala tatovi.

Radšej sedím v kostole vzadu alebo niekde v strede, ale teraz podľa inštrukcií učiteľky, sme si s Vilmou sadli do prvej lavice vľavo, aby sme boli čo najbližšie pri Rebeke a manželovi. Počas prijímania mali zostúpiť od oltára ku nám, aby sme išli spoločne ako rodina.

A tak sme sedeli vpredu a bolo to veľmi fajn. Teraz sa ku mne túlila Vilma. Keď sedí s nami Rebeka, Vilma si drží dištanc. Trápi ma ak si myslí, že musí na Rebeku žiarliť. Ešte skôr ako sa Rebeka narodila, robili sme si s manželom plány, ako takejto žiarlivosti musíme v rodine zabrániť. A vždy sme to aj dodržiavali, aspoň si myslím. Ale deti to zrejme vnímajú po svojom.

Slávnosť sa mohla začať. Stíchla vrava navôkol, začala hudba a spev sobotného spevokolu. V srdci som pocítila kúsok neba. Stredom kostola vchádzal kňaz, miništranti a tí moji dvaja, otec s dcérou v bielych šatách, ruka v ruke, na ceste k Ježišovi. Cítiac hrdosť, radosť, ale i bôľ, znovu som v duchu zaletela roky dopredu: či takto z lavice znovu budem môcť na nich pozerať?

Rebeka žiarila šťastím. Kráčajúc hore po schodoch, šibla očkom na mňa či som tam a či ju vidím. Zakývala som jej. Neboj, tu som. A ešte dlho chcem byť. Pre radosť v Tvojich očiach a pokoj v srdiečku. Aj z lavice sa ukradomky otáčala. Čítala smelo, jasne, bez chýb. Ja som jej rozumela, a ľudia ju po omši chválili; vraj bolo počuť aj dozadu. Mama jej spolužiačky prišla za mnou, že nemôže tomu uveriť kde Rebeka vzala toľko odvahy – keď chodila pomáhať do kindergarten, Rebeka vraj plakala skoro každý deň. Ešte dobre, že som nevedela – pred školou mi nerobila problémy. Bolo by mi príliš ľúto nechať ju tam takú maličkú štvorročnú, medzi väčšími deťmi.

Po omši všetci ľudia z kostola išli oslavovať do farskej haly, kam rodiny prvoprijímajúcich detí doniesli občerstvenie. Sem nám prišlo pár pozvaných hostí, moje kamarátky z Bible Study, a tak sme mali pocit, že aj bez pokrvnej rodiny zo Slovenska, sa medzi ostatnými necítime ako siroty.

O týždeň neskôr, v prvú májovú nedeľu bolo potom Solemn Holy Communion, a to už deti sedeli spolu s učiteľkami v prvých laviciach, nezbední chlapci oddelení od pokojných dievčat (pani učiteľka dozerajúca na chlapcov sa naozaj nestíhala obzerať na všetky strany). Tentokrát všetky deti mali na svojich najlepších alebo nových šatách oblečené jednoduché biele rúcho, na krku jednoduchý krížik, ktorý dostali pred dvomi týždňami; vlasy dievčat mohli byť ozdobené, ale bez závojov. Táto slávnosť nie je príležitosťou na predvádzanie. Aby sa deti čo najlepšie sústredili na slávnosť, počas oboch slávnostných omší bolo zakázané fotografovanie. Fotografovalo sa pred i po, vonku i vnútri, komu sa ako žiadalo. Inak je pamiatka uložená v srdci. Počas omší spieval normálny spevokol a deti sa v jednej piesni pridali refrénom.

Po nedeľnej omši sa ľudia rozišli domov, kde tentokrát oslavovali v kruhu svojich najbližších. Chvála Bohu, ani tentokrát sme neosameli, a pripojila sa ku nám slovenská časť priateľov. Snažili sme sa pripraviť tak aby sa u nás cítili dobre, a zároveň tak, aby sme popritom stihli Rebeke umyť vlasy, ostrihať nechty a dohliadnuť na dušu. Všetko s mierou.

Happy days. Zostanú mi z nich len pekné spomienky a silnejšia motivácia na ceste k ďalším míľnikom.

Alica Biela

Alica Biela

Bloger 
  • Počet článkov:  104
  •  | 
  • Páči sa:  0x

verim v dobro.FacebookVyšla mi kniha Viera je silnejsia ako rakovina Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu