Slnko a bolesť

Autor: Alica Biela | 28.5.2012 o 6:51 | Karma článku: 18,66 | Prečítané:  1278x

Takú studenú jar ako je tento rok som vo Vancouveri ešte nezažila. Slnečné dni by sa snáď na prstoch rúk dali spočítať. A ja slnko potrebujem k životu. Ono ma vytiahne von, aj keď nejaká tá boliestka či únava ma ťahajú do postele.

Keď slnko náhodou neposlúchnem a do tej postele predsa len idem, nič si nepomôžem. Zaspať mi nedá, únava je permanentná. Aj bolesť je o chvíľu naspäť.

Naopak, keď ma slnko zláka na prechádzku, či popracovať v záhrade, únava zmizne. Seriózne. Pribudne síce bolesť v rukách, nohách i chrbte, ale tie sú reálne, ľahko vysvetliteľné. Nie ako tie tajomné, ktoré mi ani lekári nevedia zdôvodniť; na tie vonku aspoň chvíľu zabúdam. Možno sú to len bolesti duše.

Vraciam sa dnu a práca je na mne zrejme vidieť. Vzdychám. Manžel hovorí, že tá záhrada ma raz zabije. A ja si len tak myslím, že nech. Radšej zomriem v záhrade ako v posteli od strachu zo smrti. Čudný kolobeh.

Spomínam na svoju babku. Bola to silná žena, ktorá rada gazdovala na svojom malom dvore alebo kopkala na roli. Pár rokov po svojej osemdesiatke jednoducho zostala ležať a nechcela ísť von. Vynášali jej na ten dvor posteľ, keď bolo pekne, a tam potom ležala. Ja som bola ešte malá, takže tomu dosť dobre nerozumiem, ale dospelých som počúvala pozorne a tí po babkinej smrti hovorili, že keby nezostala v posteli, ešte by si bola požila.

A tak Ťa, slnko, volám. Vráť sa na oblohu, zohrej zem a zažeň strach.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?