Keď slnko náhodou neposlúchnem a do tej postele predsa len idem, nič si nepomôžem. Zaspať mi nedá, únava je permanentná. Aj bolesť je o chvíľu naspäť.
Naopak, keď ma slnko zláka na prechádzku, či popracovať v záhrade, únava zmizne. Seriózne. Pribudne síce bolesť v rukách, nohách i chrbte, ale tie sú reálne, ľahko vysvetliteľné. Nie ako tie tajomné, ktoré mi ani lekári nevedia zdôvodniť; na tie vonku aspoň chvíľu zabúdam. Možno sú to len bolesti duše.
Vraciam sa dnu a práca je na mne zrejme vidieť. Vzdychám. Manžel hovorí, že tá záhrada ma raz zabije. A ja si len tak myslím, že nech. Radšej zomriem v záhrade ako v posteli od strachu zo smrti. Čudný kolobeh.
Spomínam na svoju babku. Bola to silná žena, ktorá rada gazdovala na svojom malom dvore alebo kopkala na roli. Pár rokov po svojej osemdesiatke jednoducho zostala ležať a nechcela ísť von. Vynášali jej na ten dvor posteľ, keď bolo pekne, a tam potom ležala. Ja som bola ešte malá, takže tomu dosť dobre nerozumiem, ale dospelých som počúvala pozorne a tí po babkinej smrti hovorili, že keby nezostala v posteli, ešte by si bola požila.
A tak Ťa, slnko, volám. Vráť sa na oblohu, zohrej zem a zažeň strach.