Keď som sa prvýkrát v živote dostala do rúk muža ošetrovateľa, bola som chvíľu v pomykove. Pomáhal pacientkám s vecami, ktoré najradšej robia samé za seba, a keď už, tak sa zveria do rúk sestier. On však svoju prácu, často práve tú špinavú, akej sa muži doma radi vyhnú, robil ako najlepšia sestrička; s úctou, taktom, citom, do detailov. Naviac, ak bolo treba, aj so silou, ktorej predsa len chlap má viac ako žena. Všetko bolo preňho samozrejmé a tak to potom brali aj pacientky. Vynášal misy, poumýval, podkladal misky na vracanie, preväzoval rany. Pomohol vstať z postele, upravil vankúš, pridal teplú deku. Poľutoval i povzbudil. Vedel počúvať i rozprávať nielen o počasí a chorobách, ale o svojej manželke, o deťoch a tak. V jeho rukách sa človek cítil ako človek. Nič viac a nič menej, a to nám stačí.
Iný ošetrovateľ okrem podobne dokonale odvedenej práce pobehal celé oddelenie, aby mi zháňal mentolovú žuvačku, keď mi bolo zle a liekov už som mala plné zuby.
Ďalší mladý resident, malý Filipínec, mi musel napichnúť infúziu po neúspešnom pokuse staršej sestry. Tá, keď videla moju ruku, povedala mi, že to iba skúsi. Neverila si a naozaj. Ešte mi nikdy po žiadnom pokuse tak netiekla z ruky krv a z očí slzy (to už som neplakala iba kvôli tejto zbytočnej bolesti, ale kvôli všetkému, čo sa so mnou za posledné roky deje; človeku to príde ľúto). Mladý prišiel, podal vreckovky. Podržal ruku, zastavil krv. Prizrel sa lepšie na žily, vybral si tú najdlhšiu a keď som prestala vzlykať, sebavedome svoju prácu zvládol.
No a naposledy, len pred pár týždňami, stretla som dvoch mladých pánov na MRI. Jeden mi veľmi trpezlivo vysvetľoval, ako bude môj test prebiehať. Znelo mi to podobne ako naučený text sprievodcov na hrade. Ale len slovami, ktoré sa nemenia; tón a rýchlosť boli celkom iné, veľmi osobné, bez náhlenia, hoci už bolo šesť hodín večer. Znovu som sa mohla cítiť ako človek.
A tak to je vždy. Títo muži sú citliví, ale nie precitlivelí. Pri svojej práci už videli veľa utrpenia, mohli stvrdnúť v sebaobrane, alebo živiť rodinu mužskou, lepšie platenou prácou.
Na MRI ma tentokrát však prekvapil ten druhý chlapík. Je to indický mladík, ktorého som si pamätala z MRI z minulého roka. On ma spoznal až keď som si pred testom dala dole z hlavy šiltovku. Pamätal si, aký test som mala pred 13 mesiacmi. Za ten čas sa im tam vystriedalo stovky ľudí; pracujú od skorého rána do neskorého večera, myslím, že až do polnoci. Aj keď tam nie je jediný, iste odpracuje svojich 40 hodín za týždeň a vidí veľa ľudí. Ešte mi povedal, že oproti minulému roku mi poriadne dorástli vlasy. A to je pre mňa celkom kompliment, naviac od tých všetkých samozrejmostí.
Sila a jemnosť spolu celkom pekne ladia a mužov, ktorí majú obe, je radosť stretnúť. Hoci aj v tej nemocnici.
(Gentle Man – jemný muž)
