Spomínam si, že mne tieto slová ako prvá povedala moja mladšia sestra. Neviem, ako sa ku nim dostala, odkiaľ sa ich naučila. Mama síce pre nás urobila všetko, aj život by za nás dala, ale tie slová som od nej nepočula. Možno si len nepamätám.
Sestrine slová ma zaskočili, i tak nejako zvláštne zohriali, ako keď sa hlina zmení na človeka. Dobre sa počúvali, ale z mojich , akoby z dreva vystrúhaných úst, nie a nie sa vyslobodiť. Až keď sa sestre narodili deti... a celým svojím bytím – objatím, pohľadom i slovami – hovorili „Mám Ťa rád“, napätý vlas sa pretrhol a slová sa narodili i vo mne. Ale iba voči deťom, ktoré sa tých vyznaní dožadovali, a to opäť celým svojím bytím.
Jedného dňa sa však zjavil dospelý muž, môj vyvolený, s veľmi skromným slovníkom lásky. Taký tajuplný. Žiadalo sa mi aj od neho tie slová počuť, ujasniť si svoju pozíciu. Prvý raz a potom každý deň do konca života. Nie, skromná v tomto naozaj nie som (a nebudem).
Márne čakanie bolo pre mňa dlhé. Som žena, mala by som čakať, hovoril rozum. Ale slová sa zbláznili a jednoducho si odo mňa ušli. Nedali sa dlhšie udržať. Boli začiatkom nového života. Nikdy som to neoľutovala. Aj skromného vyznania som sa dočkala. Ešte aj teraz po rokoch slov je menej ako skutkov, ale sú a vždy potešia. Aj keď sa skrývajú za anglické „I love you“.
Ťažko sa jazyk lásky na staré kolená okresáva, a tak som to svojim deťom chcela uľahčiť. Odmalička, každý večer pred spaním, tie dôležité slová odo mňa počujú, aj keby mi cez deň boli po hlave skákali. V čistej slovenčine, neskrývane. Tak sa aj vracajú, či idú do sveta – k iným ľuďom.
Teraz sedím pri mame a slová visia na vlásku. Dlho zbieram odvahu. Čo som napísala, nepočítam. Zoči voči je to iné. Čas súri. Už len pár dní a čaká nás rozlúčka na dlhý čas. Ktovie, či vôbec mama o také slová stojí. Či by jej boli pohodlné? Sú veci, ktoré nedokážem odhadnúť. A aj preto, že to jednoducho nie je náš spoločný jazyk, možno radšej zostanem nemá.