Počas slnečných dní som si pekne odvykla od písania; zo začiatku sa myšlienky hromadili v hlave a túžila som mať počítač, ktorému stačí diktovať a on píše sám. Jeden môj lekár taký má. Neskôr si to myšlienky rozmysleli, prestali dobiedzať. To bola úľava. Nechať sa len tak unášať tým, čo práve existovalo - miestami, ktorými človek prechádzal a ľuďmi, ktorých stretával. Posledné prázdniny na Slovensku boli skutočne prepychové.
Najťažšie bolo pozabudnúť na rakovinu, na nedotiahnuté preddovolenkové testy. Čo pomohlo? Najviac päťhodinová túra na Studenovodské vodopády v Tatrách. To som bola ja!!!, znovu po rokoch, na svojich chodníkoch. A ako aj v živote, cesta do kopca mi vyhovovala oveľa viac ako cesta dole. Pomaly som striasala zo seba strach z rakoviny, vešala ho na konáre malinčia popri horskom chodníčku. Dážď toho dňa, najkrajšieho z pár dní v Tatrách, ho iste vyumýval. Nebojte sa tadiaľ prejsť.
Ďalší strach odfúkol silný vietor na majestátnom Lomnickom štíte, skotúľal ho dole bralami. Krátka návšteva observatória s teleskopom na pozorovanie môjho Slnka. Čo všetko človek dokáže! Určite raz nájde neškodný prostriedok proti rakovine.
A potom voda. Zurčiaca voda potoka pretekajúceho oravským skanzemom v Zuberci. Miesto, kde som bola ako pätnásťročná, teraz som mohla ukázať svojim deťom. Žiť tak v tej dedinke aspoň mesiac, sedieť pri potoku s hlavou zaborenou do dlaní, bola by som celkom zdravá.
Lenže človek nemusí chodiť za prírodou ďaleko. Často pár metrov od domu je kus zeme, ktorá dokáže pohladiť srdce a povzniesť ducha. Tak bolo aj na kopci nad mojou Novou Dubnicou. Voňavé lesy i bylinkové lúky plné malých motýľov. Krásny pohľad na mesto a okolie. Bez ľudí, pretože raj hľadajú niekde ďaleko.
Verím, že príroda môže človeka uzdravovať. Ale dobre som sa cítila i uprostred civilizácie, vo Viedni. Mestu, ktoré som doteraz poznala vlastne iba z letiska, dlhovala som návštevu. K plánovaným dvom či trom dňom sme postupne ešte zopár pridali, aby sme viac stihli. Navôkol sama kultúra, história, cukrárničky a obchody so suvenírmi. Sacherovu tortu a zmrzlinu v Zanoni sme ochutnať museli. Na ďalšie krásne “koláče”, nerasty z Božej cukrárne, organizovane poukladané vo vitrínach prírodného múzea, sme iba s údivom pozerali. Napokon prepychové zámky a záhrady, ktorými prechádzala Mária Terézia a Franz Jozef; miestnosť, v ktorej mal svoj prvý koncert 6-ročný Mozart; i Mozartov dom, v ktorom napísal Figarovu svadbu. Mám rada Mozarta, preto bolo pre mňa obrovským zážitkom prechádzať miestami, ktorými prechádzal on.Všade stopy života, jeho kolobehu i niečoho večného. Plus jazdy v metre, Zoo, voskové figuríny – len tak pre zábavu, ktorá patrí k životu.
No a pomedzi výlety len taký celkom bežný život - káva s mamou, s jej susedkou a kamarátkami, výlety do Teplíc a Trenčína, návštevy, jarmoky, nákupy, varenie a umývanie riadov. Bez auta, umývačky riadu, sušičky to všetko zoberie viac času, ale znovu – večer človek zaspáva s pocitom, že ešte veľa dokáže.
Zo všetkého najkrajšie boli stretnutia s ľuďmi, s rodinou i priateľmi, za ktorými mi teraz decká normálne smútia. Snívajú o tom, aby Slovensko bolo vedľa Kanady namiesto Ameriky.
Domov som sa bála vrátiť. Veď tu sa zasa premením na pacienta, často poriadne prestrašeného. Vlastne som sa tešila iba na manžela a najlepšiu tunajšiu priateľku.
Naspäť sme už presne štyri týždne. Nielen slnko, ale i sestra, ktorá prišla s nami podovolenkovať v Kanade, nám prepychové prázdniny trochu predĺžili a trávili konečne čas aj spoločne ako úplná rodina. Zopár výletíkov, ľahká turistika a k tomu si manžel zaumienil aj bicyklovanie. Za posledné roky sme veľa kvôli mojej chorobe zameškali. Decká síce bicykle mali, ale nechceli sa vzdať pomocných koliečok a my rodičia sme nemali čas a vytrvalosť presviedčať. Ešte pred odchodom na Slovensko sme predsa len deti donútili trénovať bez pomocných koliečok. Mladšia Rebeka sa ako obyčajne rozplakala, ale napokom to zvládla prvá. Teraz sa už premáva jedna radosť. Vilma urobila veľký pokrok až po návrate zo Slovenska. No a bicykel som po rokoch vyskúšala znovu aj ja. Doteraz som odmietala; chránila som svoje kosti, oslabené chemoterapiami, pred možným pádom. Potom ma manžel v obchode, ktorý likvidujú, dostal na pekný červený bicykel. Tak sa mu splnil jeden sen.
Život je krásny. Len sa nedať zastaviť mizernými prekážkami.
A znovu na slniečko.
