Chirurg

Autor: Alica Biela | 8.11.2012 o 6:43 | (upravené 8.11.2012 o 6:49) Karma článku: 17,29 | Prečítané:  2711x

Niekedy lekári pre nás urobia viac ako sa odvážime čakať. Niekdy urobia viac ako je nad ich sily. O jednom takom chcem dnes znovu napísať.

Na lekárskej prehliadke asi tak pred tromi týždňami sa môj family doktor zľakol jednej hrčky a objednal ma na ultrazvuk rovno do nemocnice, kde sa vraj v takýchto veciach vyznajú lepšie. Často sa mu podarí vystrašiť ma zbytočne, ale celkove som rada, že ma vôbec prezrel. Na rozdiel od neho, môj nový onkológ sa ma okrem podania ruky na privítanie a na rozlúčku ani nedotkne. Ešte tak na požiadenie, ale ako pacient mám z toho čudný pocit; pre starého onkológa fyzická prehliadka bola rutinou.

Minulý piatok som sa toho ultrazvuku dočkala. Ako sme tak spolu s manželom sedeli v čakárni, on zbadal môjho chirurga. Letela som za ním von, len tak povedať mu, že možno zasa budem mať problém ako pred dvomi rokmi. Ale už sa mi iba mihol za rohom. Možno sa ponáhľal domov po nočnej službe.

Mimoriadne mi ultrazvuk robili dve sestričky; staršia zaúčala a kontrolovala mladšiu. Sledovala som monitor a počúvala. To, čo nepovedali, snažila som sa vycítiť. Nemajú dovolené podávať pacientom informácie; tie sa pacient dozvie až od objednávajúceho lekára za x alebo xx dní. S výsledkom svojich pozorovaní sestričky odbehli za svojím nadriadeným. Vraj sa možno príde pozrieť aj on. Neprišiel. Viem, že mi neodpovedia, ale predsa sa pýtam, čo vlastne videli. Dozviem sa to, čo som už sama počula pri vyšetrení. Niečo tam je, nevedia čo. Ich nadriadený napíše správu môjmu lekárovi. Bude to trvať vraj týždeň, ale môj prípad budú urgovať. Požiadam, aby správu poslali aj môjmu chirurgovi. Dôverujem mu tak, ako som dôverovala svojmu starému onkológovi.

Manžel sedel v čakárni ako v kostole. Viem, chce počuť, že nič podozrivého nevideli. Ale na takú odpoveď si bude musieť počkať. Celá tá neistota ma vybičovala ku krkolomnému pokusu skrátiť čas čakania. Na informáciách som sa spýtala, či má môj chirurg službu. Vraj nie, ale ordinuje na svojej klinike, asi 500 metrov od nemocnice. Manžel si o mojom nápade ísť za chirurgom myslí svoje – vidím to na ňom – ale splní mi každé želanie. Viem, že nemám právo domáhať sa stretnutia s lekárom, ale za pokus mi to stojí. Ak ma odmietne, budem rešpektovať.

Čakáreň ešte nie je plná, služba iba začína. Chirurg, ktorý je práve na chodbe, nás pozdraví. Okrem odzravenia nič iné nestíham povedať, lebo hneď skočil do ordinácie. Sekretárky sa spýtajú, čo si želám. Ľutujú, ale dnes má chirurg veľa objednaných pacientov. Jedna sa ide predsa spýtať. Vracia sa s odkazom, že len čo budú výsledky ultrazvuku, zavolajú mi. Snažím sa dovysvetľovať. Viem, že ak nikto výsledky neposúri, môžeme v strese čakať aj dva týždne. Takto čakám na výsledky iného ultrazvuku práve teraz – dva týždne a štyri dni. Prichádza chirurgova sestrička, pýta si moje meno a telefón. Ja si pýtam chirurgov email, ale to vraj nie je možné. Tak mu chcem nechať aspoň písomný odkaz, nemusím ho vidieť osobne. Viem, že keď bude vedieť o probléme, urobí pre mňa všetko. So sestričkou rozprávame potichu, bez rozruchu. Vraj môžem skúsiť čakať, či si nenájde pár minút, ale ak mi stačí, že mi chirurg ešte v ten deň zistí výsledky a zavolá, tak čakať netreba. Keď to počujem, ani nerozmýšľam, či hovorí pravdu alebo ma iba chce dostať preč. Jednoducho jej slovám v tom momente s úľavou uverím.

Keď mi chirurg telefonoval, bol už takmer večer. Mal dlhý deň; bolo poznať i na hlase. Vysvetlil mi čo a ako a v utorok, keď mal mať službu na pohotovosti, kázal mi prísť, že to vyberie tak ako pred dvomi rokmi. Pre istotu.

V utorok poobede prichádzam na pohotovosť. Ešte neviem ako im budem vysvetľovať dôvod mojej návštevy, veď na pohotovosť sa neobjednáva. Lenže oni už o mne vedia, chirurg ma vopred ohlásil. Za dve minúty ležím na lehátku za závesom a rozprávam sa s chirurgom. Ďakujem mu za rýchle vybavenie. On na to iba toľko, že chápe moje napätie. Cítim, že rozumie nielen svojej práci, ale i človeku. Sestrička prinesie sterilný balíček a odíde. Hovorím chirurgovi, že vyzerá veľmi unavený. Nebráni sa, vraj mal dnes ťažkú operáciu. Chýba mu zvyčajný, jemný humor. Pýtam sa už len najnevyhnutnejšie, nech pri mne “relaxuje”.

Zopár injekcií na umŕtvenie tela. Keď sa vo mne začína rýpať, zavieram oči. Cítim ako by mi sedem trpaslíkov zarývalo do tela svojimi čakanmi, snažiac sa vydolovať všetko “zlato”. Nahlas vzdychnem, že by som pri tom rada spala. Lenže to by som vraj musela čakať v poradovníku asi mesiac, konštatuje chirurg. A že takto to je lepšie. To teda je, o tom ma veru nemusí presviedčať. Musím vydržať. Trvá mu to akosi dlho. Dlhšie ako minule. Trasiem sa od strachu. Mám toho všetkého už plné zuby. On to vie, a tak popri robote ešte voľačo tára na rozptýlenie. Keď povie, že ide šiť, otváram oči, aby som videla niť, ktorá sa má vo mne rozpustiť. Ako vstávam z lôžka, on si po sebe všetko uprace a potom odchádza, aby som sa mohla prezliecť.

Po pol hodine na pohotovosti, môžem sa vrátiť domov. A ešte pár dní čakať. Ak však človek vie, že preňho pracujú takíto obetaví lekári, čaká sa ľahšie.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?