O vojne

Autor: Alica Biela | 16.11.2012 o 6:59 | (upravené 16.11.2012 o 7:38) Karma článku: 14,42 | Prečítané:  951x

Na niektorých domoch ešte nestihli odpratať halloweenovú výzdobu, iné domy svietili na počesť indického Diwali (Festival svetiel) a v jednom dome poblíž nás sa už rozžiaril vianočný stromček. Zmes ľudí, zmes zvykov. V posledných týždňoch však týchto ľudí niečo spájalo – na kabátoch či čiapkach mali pripnuté umelé červené maky. Červený mak je symbolom krvi kanadských vojakov, padlých vo vojnách a konfliktoch, ktorých sa nemuseli zúčastniť. Vždy ma fascinovalo v akej úcte Kanaďania majú Rememberance Day na počesť týchto vojakov, oslavovaný 11. novembra ako štátny sviatok. Kanaďania oslavujú radi, ale tento štátny sviatok dokazuje, že nielen preto, aby sa zabavili. V každom meste i mestečku sú slávnostné ceremónie kladenia vencov. Účasť nepovinná, aj tak početná. Tento rok sa pripojila aj moja rodina. Bola som zvedavá na celkovú atmosféru osláv, ale hlavne to bol pre mňa symbolický protest proti každej vojne. Prečo práve teraz a nie roky predtým? Dva vojnové príbehy, ktoré som si vypočula práve tento rok, ma vyhnali na ulicu.

Príbeh prvý:

V lete sa dievčatá pustili do reči s mojou mamou a potom aj tetou o tom, aké mali ony detstvo. Je zaujímavé, ako si starí ľudia do detailov pamätajú dôležité zážitky z detsva, dobré i zlé. Lepšie ako to, čo bolo minulú stredu. Mama i teta pochádzali z chudobnej rodiny. V dedine, kde žili, i v susednej dedine, bývali aj židovské rodiny. Mali obchody a ku nim sa chodilo nakupovať. Dievčatá vždy dostali do ruky cukrík, ktorý im rodičia nemali za čo kúpiť. Obrovský dar pre chudobné deti. Židia im taktiež lacno prenajali, alebo možno zdarma požičali, kúsok políčka, na ktorom si mohli dopestovať úrodu. Nikto z dediny im nepomohol tak ako Židia. Teta pri rozprávaní znovu všetko prežívala, hľadiac do minulosti ako keby bola za oknom. Moja mama toľko nepovie. Dievčatá chodili do školy spolu s deťmi z týchto židovských rodín, hrávali sa spolu, možno aj spolu snívali. Najlepšia kamarátka bola Editka. Potom začala vojna. Jedného dňa jednoducho zmizli a nikdy viac sa nevrátili. Mojej mame, tete, a iným deťom to nedávalo žiaden zmysel. A ešte stále nedáva. Mamu bolí hlavne spomienka na Editku. Keď nám toto meno pribudlo do rodiny, všetky boľavé spomienky na kamarátku sa vracali. A tak sa vojna dotkla tých, ktorí zomreli, ale aj tých, ktorí ešte žijú. Komu a prečo vadili dobrí ľudia a komu už len mohli vadiť malé deti?

 

Príbeh druhý:

Ten mi vyrozprávala moja najlepšia kanadská priateľka Beata, pochádzajúca z Nemecka. Beata je jeden z najlepších ľudí, akých som vo svojom živote stretla. Príbeh od nej je dlhší, pretože ona je rodená rozprávačka. Vojnu pozná z maminho a otcovho rozprávania, ktorí sa “vďaka” vojne zoznámili (na Hitlerov príkaz dievčatá písali listy slobodným vojakom) a počas vojny sa aj zosobášili. Otec nebol našťastie schopný bojovať, ale musel slúžiť ako šofér zásobovač. Mama žila v menšom meste, niekde celkom blízko pri historických hraniciach medzi Západom a Východom. Často mestom prechádzali nemeckí vojaci a brali na front stále mladších a mladších mužov, až sa dopracovali k tínedžerom. Nasilu ich ťahali z rodičovských domov. Chlapci plakali a držali sa rodičov. Tak ich postrieľali. Kto dokáže zabíjať vlastné deti? Beatin otec často zvykol pripomínať svojim vnukom, aby si viac vážili to, čo majú – slobodu, ale i rodinu.

Potom začali lietať spojenecké lietadlá, spúšťajúc osloboditeľské bomby na mestá plné obyčajných ľudí. Piloti mali zakázané vrátiť sa s nákladom, všetky bomby bolo treba rozsiať. Iné riešenie sa nenašlo. Beata pracuje v nemocnici ako pomocná sestra. Práve tam mala jedného pacienta – bývalého pilota, ktorý sa s tou hrôzou nevie doteraz vyrovnať. Aj mesto, v ktorom žila Beatina mama, bombardovali. Práve čakala svoje prvé dieťa, Beatinu sestru. Do krytu utekala s kufrom naplneným detskou výbavičkou. Spadla, špinavé veci nahádzala narýchlo do kufra. Prečo nechávame problémy zájsť až tak ďaleko, že jediným riešením je hromadné zabíjanie a stresovanie nevinných?

Beata sa vydala za Kanaďana, ktorého rodičia sem ušli z Nemecka. Nesúhlasili s vojnou. A tu, v Kanade, ich považovali za vrahov, a znepríjemňovali im život. Beatin svokor o vojne viac nechce rozprávať. Príliš veľa videl. Prečo kvôli jednému zlému človeku slepo nenávidime celé národy? Ako to, že jeho zlo nedokážeme včas rozoznať a zastaviť? Nie je pre jedných pýcha či chamtivosť a pre druhých strach dôvodom, prečo zlo prekvitá? Nevidíme, že si zvoníme do vlastných hrobov?

Moje otázky sú naivné, viem. Vojne nerozumiem ani za mak. Viem však, že hroby vojakov a iných vojnových obetí sú zbytočné. Vojna nie je nákazlivá choroba, na ktorú ešte nikto neobjavil liek.

DSCN7331.jpg

DSCN7334.jpg

DSCN7337.jpg

DSCN7338.jpg

DSCN7339.jpg

DSCN7344.jpg

DSCN7346.jpg

DSCN7349.jpg

DSCN7352.jpg

DSCN7355.jpg

DSCN7364.jpg

DSCN7367.jpg

DSCN7370.jpg

DSCN7371.jpg

DSCN7379.jpg

DSCN7386.jpg

DSCN7388.jpg

DSCN7394.jpg

 

http://www.youtube.com/watch?v=LLPj2h0N3bU&feature=related

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?