Poklad, ktorý nemusím hľadať

Autor: Alica Biela | 28.1.2013 o 7:55 | Karma článku: 22,24 | Prečítané:  3125x

Dnes chcem napísať niečo, čo je v mojom príbehu veľmi podstatné a sprevádza ma celým životom, hoci som si to vždy neuvedomovala. Ako dieťa som vnímala hlavne všetky negatíva života v mojej rodine: tlačenica v malom byte; nedostatok peňazí na nové oblečenie, lepšie jedlo či iné menej podstatné veci; naviac, mama, ktorá sa od určitého času stala naším jediným vychovávateľom a živiteľom, nemala veľa času a energie na nejaké tuľkanie.

Práve to tuľkanie mi niekedy chýbalo viac ako chlieb so šunkou. Videla som maminu námahu, ale nerozoznala som z nej lásku, ktorú by som oveľa častejšie potrebovala cítiť z pohladení a milých slov.

Nespomeniem si, pri akej to bolo príležitosti, ani koľko rokov som vtedy mala, ale raz mi mama povedala o zážitku z pôrodnice. Keď som sa narodila, prišla za ňou lekárka a spýtala sa jej, či by ma nechcela adoptovať. Veľmi krátko a snáď aj s obavami, dôvodnila tým, že mama už dve deti mala a ona zasa deti mať nemohla. Mama jej odpovedala tiež krátko: “Aj keby som ich mala desať, aj tak by som Vám ani jedno nedala.”

Viete, čo som si ja pomyslela vtedy, keď mi to mama prvýkrát povedala? Bolo mi ľúto, že ma tej lekárke nedala! Veď som sa mohla mať ako v perinke: vlastná izba, žiadna súrodenecká konkurencia, krásne oblečenie, no a aj ten chlieb so šunkou každý deň. Bola som dieťa a rozmýšľala som ako dieťa. (Ale rozmýšľajú všetky deti tak? Neviem.)

Potom som na celú story zabudla.

Až raz, keď už som bola mamou aj ja, prechádzali sme vo Vancouvri časťou, kde bolo veľa bezdomovcov. Tam deti vnímali iný život a doma bolo treba odpovedať na ich otázky. Rebekina najpodstatnejšia otázka bola: “Kde majú bezdomovci deti?” Nasledovala séria mojich teoretických odpovedí. Jedna z nich aj taká, že ak sa v Kanade nedokážu rodičia postarať o deti, vláda im ich zoberie a dá ich niekomu, kto sa starať o ne môže. Nikdy nezabudnem na to ako Rebeka prišla ku mne, tuho ma objala a povedala, že ona chce zostať pri mne aj keby sme mali žiť na ulici.

Dávno som už nemala tú svoju detskú túžbu po mame – doktorke a lepšie zabezpečenom živote. Dávno som pochopila, že mama robila pre nás všetko podľa svojich najlepších možností a schopností a lepšie to robiť ani nešlo. Lenže v Rebekinom objatí som po prvýkrát pocítila zahanbenie nad mojimi detskými hodnotami – vlastnú mamu som bola ochotná vymeniť za chlieb so šunkou.

 

Na začiatku môjho života boli dve ženy. Jedna by bola chcela byť mojou mamou, lebo nemohla mať svoje vlastné dieťa. Chcela byť mojou mamou, lebo som na svet prišla s poriadnym plačom, pekná a zdravá. Som hrdá na seba, že som sa jej tak páčila. Druhá žena ma milovala skôr ako ma uzrela, skôr ako ma držala na rukách. Ba skôr ako vedela, či budem pekná a zdravá. Milovala ma, aj keď už mala komu svoju materinskú lásku dať. V tomto prípade som hrdá nie na seba ale na ňu, na moju vlastnú mamu.

Som šťastná, že si ma nechala. Že vďaka tomu viem, odkiaľ som, kam patrím, kto je môj brat, sestra i kde je sever môjho života. A to je ten poklad, ktorý nemusím hľadať.

 

Často si ten krátky príbeh nechávam od mamy vyrozprávať.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Žitňanská: Dlžník môže prísť o dom, ale neostane bez bývania

Ani ľudia s hypotékou nemusia prísť o bývanie, ale po osobnom bankrote musia úver dosplácať, vysvetľuje ministerka spravodlivosti.

KOŠICE KORZÁR

Nervozita v Košiciach rastie: Raši prosí o pokojné rokovanie

Primátorovi sa nepáčia výzvy aktivistov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?