V ľudskej koži

Autor: Alica Biela | 21.6.2013 o 7:53 | Karma článku: 17,44 | Prečítané:  2545x

Potrebujem napísať o niečom, čo bolí a trvá už dlho na to, aby som mohla byť stručná. A tak veľmi by som chcela. Pomohla by báseň, v ktorej sa dá opísať všetko, i všetko skryť. Tak aby rozumel iba ten, kto chce a ten, kto môže. (Chcela by som aby mi niekto naozaj rozumel.) Na báseň však nemám ani štipku talentu. A tak budem písať tak, ako myšlienky prídu. Všetko to v mojej hlave začalo zúrivejšie útočiť počas posledných vianoc. A preto dnes niečo (nevianočné) o vianociach.

Veľmi som ich chcela prežiť radostne ako sa na vianoce, môj najobľúbenejší sviatok, patrí. Myšlienky na zvyšujúce onkomarkery a slová onkológa, že nevie čo má so mnou robiť, ma však desili. Až tak veľmi, že viac ako radosť z vianoc, som cítila strach, že to budú vianoce posledné. Budú sa deti vedieť tešiť z ďalších a ďalších vianoc, keby som už s nimi nebola? Ešte ani jeden rok mi nebolo tak ťažko. Ja viem – hlúpe a zbytočné myšlienky, ale “sýty” “hladnému” neverí, že sa ich ťažko zbaviť. Možno aj preto, že celé okolie sa konečne dočkalo všeobecne radostného sviatku, a od chorého akoby očakávalo to isté.

Doma som z tradične nastrojeného vianočného stola odložila každodenne používanú krabičku s liekmi, aby som ich nemusela jesť po celý rok. A tvárila som sa statočne, ale iba pred deťmi. Manžel ma musel počúvať, lebo už na celom svete nebolo toho, kto by môj strach mohol pochopiť lepšie. Ale ani on nemohol pochopiť všetko. Tiež som cítila, že ho musím nechať voľnejšie dýchať, aby sa dokázal sústrediť na všetký svoje pracovné i rodinné povinnosti, a aby sa jednoducho nezbláznil.

Aj na vianočnú omšu som sa bála ísť. Prečo? Lebo pred rokom som takmer z kostola ušla kvôli vianočnej kázni otca Denisa, v súčasnosti najlepšieho kazateľ vo farnosti. Na omšu dobehol neskoro, lebo bol v nemocnici zaopatrovať mladú ženu, mamičku, a tá práve zomrela. Samozrejme na rakovinu. A tak som tie slová musela počúvať, bojac sa pozrieť do očí deťom, ktoré sedeli vedľa mňa. Spomenul, že nevedel akými slovami potešiť pozostalú rodinu. Vdovec mu na to povedal, že trápenia bolo príliš veľa a že takto je to už lepšie. Otec Denis sa v tej udalosti snažil nájsť akési pozitívum, ktoré ja vo svojej situácii stále neviem prijať.

Posledné vianoce som teda veľmi dúfala, že omšu bude mať radšej náš indický kňaz, ktorému je veľmi zle rozumieť po anglicky. Alebo iný kanadský kňaz s monotónnym hlasom.

Želanie sa mi splnilo. Kázeň mal niekto iný. Rada by som bola počúvala, ale myšlienky lietali, aj keď by si už naozaj boli rady samé od seba oddýchli. Uši zostali hluché, no iná kázeň sa mi rodila pred očami.

Pár metrov pred nami boli vianočné jasličky, do ktorých sa narodil Ježiš. Nebo, miesto po boku Otca, spev anjelov, vymenil za pichľavú slamu, chudobu, nepochopenie, závisť, nenávisť, mučenie a potupné ukrižovanie. Vlastne trpel hneď od začiatku svojho života. V ľudskej koži ani Boh nemohol inak.

Hneď v lavici pred nami sedela mladá rodina: otec, mama a asi 10-ročný chlapec medzi nimi. Bol chorý. Jeho útle, vykrivené telo bolo totálne závislé od rodičov, ktorí sa už dávno naučili rozumieť chlapcovým pohybom a zvukom. Raz mama, raz otec ho podopierali, objímali, hladkali, bozkávali. Niekedy sa všetci traja túlili k sebe. Po omši otec pomohol synovi “odkráčať” ku vozíčku, či skôr – kráčal za neho. Upravil všetky nevládne končatiny do bezpečnej polohy. Utrpenie tohto chlapca bolo očividnejšie ako to moje. Utrpenie, ktorému nerozumiem, a možno ani nikdy rozumieť nebudem.

Znovu a znovu sa môj pohľad vracal k jasliam, na Boha v ľudskej koži. Verím, že ľudská koža nebolá stvorená na utrpenie, ale je dosť hrubá a pružná, aby v nej človek dokázal žiť i trpieť bez reptania voči Bohu.

 

Ježišov život dáva zmysel tomu môjmu, od začiatku až po koniec.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?