Na návšteve

Autor: Alica Biela | 19.8.2013 o 9:52 | (upravené 19.8.2013 o 9:58) Karma článku: 19,69 | Prečítané:  10632x

Že som znovu na rodnej hrude, považujem za taký malý zázrak. Po tom všetkom, čo som tento rok preskákala a ešte stále sa snažím preskákať, to nič iné ani nemôže byť. Keď som pred tromi mesiacmi odchádzala do nemocnice na ďalšiu operáciu, mala som zlé tušenie, že toto už asi neprežijem. Prežila som. Keď ma po operácii znovu museli ženičky ťahať nevládnu z postele a rozvážali ma po lekároch, nevedela som si predstaviť, že sa znovu postavím na vlastné nohy. Ešte stále nechápem ako to moje telo, na dobrej ceste k rozpadu, dokázalo. Udivuje ma. Či ho pri živote drží len tých pár nití? A potom ma aj hnevá – keď je také silné, prečo nedokáže tej rakovine zašiť jej pažravé ústa?

Keby toto dokázalo, smelšie by som sa v máji bola pýtala mojej novej onkologičky, či môžem v lete cestovať na Slovensko. Ona s odpoveďou dlho neváhala; privolila. Vidieť rodinu je vraj dôležité. Ona to už pozná. V terminálnom štádiu sú stretnutia dôležitejšie ako chemoterapia.

Napriek povoleniu lekárky, zostala som naprogamovaná na leto doma – v Kanade. Presviedčala som samú seba, že návštevy na Slovensku s dvomi deťmi bez auta, umývačky riadu, vlastnej strechy nad hlavou a hlavne bez manžela, ma aj tak vždy vyčerpávajú a že by bolo hádam dobré stráviť leto doma vo štvorici. Plánovala som sa stať aj pokusnou myšou pre farmaceutický priemysel, zvažujúc pre a proti. V noci som však zaspávala jedine s myšlienkou na moje rodisko; krok za krokom som kráčalala mojím malým mestečkom s rozbitými chodníkmi a ... cítila sa v bezpečí. Ako dieťa, predtým ako sa narodí. Hm, že by som si pamätala aké to bolo?

Bolo za mnou obdobie, keď som si prvý raz v živote pripustila, že mám depresiu. Nejako prešla, aj bez liekov, ktoré mi síce spomenuli, ale nenútili. Aj od bolesti niečo s morfínom predpísali, ale mne ho zatiaľ netreba. Veď zo všetkého najviac ma bolí srdce - z toho, že by malo skončiť svoj beh ďaleko od cieľa. To treba inak liečiť. Radosťou a láskou. Pokojom. Bezpečím. Domovom. Priateľstvom.

Ešte v poslednú júlovú nedeľu som povedala Mirke, mojej rodáčke, ktorá cestovala v pondelok z Vancouveru do Novej Dubnice: “Vyobjímaj za mňa moju mamu.“  Zmrazilo ma pomyslenie, že už to nikdy nebudem môcť urobiť sama, lebo nie ona, ale ja... už nebudem.

Odkedy mám rakovinu, niečo ma ženie do rodného kraja každý rok. Napriek únave či nedostatku financií. Keby som bola zdravá, bolo by to inak. Na cestu by som najskôr dva roky šetrila, a potom ju o ďalší možno odložila. Teraz viem, že nič nemôžem s istotou odkladať na roky budúce. Zmena hodnôt tomu hovorím.

Možno práve vtedy, keď Mirka dorazila na Slovensko, moja onkologička mi pripomenula, že mám cestovať domov. Stačí, ak si v chladiacej taške pribalím do príručnej batožiny moje injekcie, ďalšie nové lieky. Prečo jej na tom tak záleží? Pýtala som sa v duchu. Som na tom dosť dobre alebo už dosť zle? Dáva mi príležitosť povedať  Zbohom? To mám ísť domov iba preto, aby som sa rozlúčila? Navždy rozlúčila? Rozum, prestaň! Prestaň konečne predkladať nepriaznivé kombinácie!

Polorozhodnutá cestovať, začala som hľadať letenky a dievčatá skákali od radosti. Čoho sa človek môže dočkať uprostred leta? Na prekvapenie, cena bola nižšia ako platila Mirka asi tri mesiace vopred. Ceste by bol zabránil snáď iba výpadok prúdu alebo internetu. A tak, keď Mirka objímala v Novej Dubnici moju mamu, mama jej už mohla oznámiť, že v najbližšiu nedeľu letíme aj my.

Sme tu už dva týždne a tri ešte budeme. V tomto momente návšteva nemá veľmi príchuť rozlúčky; možno práve vďaka tomu, že nemám auto, umývačku riadu, ani manžela, ale ruky plné drobných prác a hlavu plnú plánov, kam tu ešte stihneme pocestovať a možno i niekoho stretnúť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?