Posledný týždeň

Autor: Alica Biela | 21.10.2013 o 7:26 | Karma článku: 16,01 | Prečítané:  2111x

  Keď som na Slovensku na návšteve, vždy sa teším na posledný týždeň. Má také zvláštne čaro. Každý sa chce s Tebou ešte raz rozlúčiť, niečo pekné povedať, krajšie sa usmiať, upiecť a uvariť to najlepšie, zobrať na výlet. Každý chce dobehnúť všetko to, čo sa doteraz nestihlo. Čo je absolútne neopísateľné, je byť v tento týždeň hlavne s mamou. Navzájom míňať všetky zásoby lásky. Mať ju pri sebe v tej trme vrme, nechať ju len tak prizerať či poradiť. Sledovať jej posledné špásovanie s vnúčatami, ktorým tak veľmi v živote chýba. Len tak s ňou sedieť v pohodlí čistej kuchyne a napriek zhonu pokojne, bez náhlenia, popíjať kávu.

Celý tohtoročný pobyt bol ako zakliaty; skoro nič nevyšlo tak ako bolo naplánované, čo ma niekedy poriadne rozladilo. Malá Rebeka sa ma snažila utešiť, že všetko zlé je na niečo dobré a ja som sa potom musela hanbiť, že ma musí mierniť malé dieťa. Ešte stále rozmýšľam, na čo však len bol dobrý ten nešťastný posledný týždeň.

Bola nedeľa, a spolu s dievčatami sme sa vracali vlakom z trojdňového výletu v Bratislave. Hneď v pondelok sme mali ísť na návštevu do Piešťan, nabrať síl na cestu. Dobre by mi bol padol pobyt v kúpeľnom mestečku, lebo som bola nadmieru unavená. Lenže človek mieni, a čert mení.

Mama obyčajne vyzerá z okna, keď nás čaká. Okno bolo prázdne. Ba čo horšie, mama nebola vôbec doma. Na sporáku stála teplá polievka. Nič iné, a to bolo zvlášť na poslednú nedeľu veľmi netypické. Ešte aj tá polievka bola nedovarená, ako sme zistili pri prvej lyžičke. Nerozumela som, ale myslela som si, že mama sa každú chvíľu objaví vo dverách s dobrou náladou; že bola možno narýchlo v obchode alebo u priateľov. Dovárala som polievku a po ceste vlakom zbierala sily na ďalší cestovný deň.

Ako vždy v nedeľu poobede, telefonoval mame môj brat. Popísala som mu situáciu a z jeho ustarosteného hlasu mi bolo jasné, že tu niečo nie je tak, ako obyčajne býva. Až vtedy som si všimla, že na chodbe sú mamine topánky a chýbajú papuče. Aj palica bola opretá v kúte pri vchodových dverách. Tú si občas zabudne... ale v papučiach chodí iba ku susedom... akurát, že nie na dve hodiny. Klopem teda u susedky oproti, s ktorou býva asi najčastejšie. A dozvedám sa zlú správu. Mamu ráno zobrala sanitka. Ani nevedela či do Trenčína alebo Ilavy. Bratia, každý v inom kúte Slovenska, pozisťovali telefonicky, že najskôr to bol Trenčín a potom Ilava.

Prvý dobehol do nemocnice synovec, potom ja, a napokon sestra so švagrom rovno z dovolenky. Sestra pekne zostala s mamou v nemocnici tri dni a potom dva dni švagriná. Bolo jej treba pomáhať. Ja som zrušila Piešťany a chodila za ňou každý deň. Z celého týždňa, ktorý sme mohli prežiť v posvätnej rozlúčkovej atmosfére doma, zostalo nám iba pár spoločných hodín. Hodín plných napätia z toho, aká bude mamina diagnóza; či vôbec prežije; kto sa bude o mamu starať keď ju pustia z nemocnice domov; či mám posunúť termín odchodu zo Slovenska, aj keď deti musia ísť do školy a ja na onkológiu. Čo ak znovu ochorie a bude potrebovať stálu opateru?

Veľmi som sa bála, že mi mama umrie. Keď som bola sama, každú chvíľu som sa rozplakala. Nevedela som si predstaviť, že ju stratím. Strašne to bolelo. Nevedela som si predstaviť ani to, že sa pred odchodom do Kanady budem musieť s ňou rozlúčiť v nemocnici. Aké perspektívy ďalšieho stretnutia by mi – nám dala taká rozlúčka?

Každým dňom sa mi mama zdala na tom lepšie, ale najviac viery v jej uzdravenie mi dávali jej vlastné slová, ktoré povedala v nedeľu kňazovi: „Som stará a chorá, ale nechcem zomrieť. Chcem žiť.“ A doktora som ju počula spýtať iba jedno: “Kedy ma pustíte domov?“

V piatok prišla z nemocnice domov a v sobotu v noci nás na cestu vyprevádzala z vlastného bytu. Stála v okne až dokedy sme sa nestratili v nočnej tme. Aspoň toľko nám obom bolo dopriate, hoci to bolo príliš málo, aby som odišla spokojná a istá, že mame nebudú chýbať vlastné sily či pomoc druhých ľudí. Je toho tak veľa, pritom tak málo, čo človek v starobe či chorobe potrebuje. Kto vie, ten vie... o čom hovorím.

Onkologička, ktorá mi návštevu domoviny a mamy veľmi odporúčala, sa ma o dva dni na kontrole spýtala ako bolo. Nuž, dobre i zle, odpovedala som a vysvetlila rýchlo dôvody. Dodala som, že návšteva zostala akási nedokončená a preto sa potrebujem na Slovensko znovu vrátiť. Tak sa pousmiala a „prisľúbila“, že ma budú udržiavať, aby som mohla cestovať. (Musela som sa usmiať, aj keď choroba nie je jedinou prekážkou, aby som mohla byť v starobe mame dobrou oporou.)

 

Ak sa jej sľub nepodarí dodržať, budem sa cítiť okradnutá o ten posledný týždeň s mamou.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?