Čo tam po pocitoch! Keď chce človek prežiť, musí sa obrniť, nepripúšťať si sklamania. So mnou to zašlo už tak ďaleko, že mi je úplne jedno či som Alica alebo Mária. Už nechránim svoje súkromie až do krajnosti, pretože bez neho sa dá žiť. A ja žiť chcem. Žiaľ, moje doterajšie lieky nezabrali. Za takmer päť rokov ich onkológovia vyskúšali veľa. Po letnom neúspechu s injekciami, teraz skúšajú ďalšie pirule a za pár mesiacov si budú istí. Čím?
Za ten čas skúšania mi pribúdajú v tele nové a nové choré miesta. (Čím viac metastáz, tým menej blogov. Neznášam písať o rakovine, a tento rok bol o rakovine viac ako ktorýkoľvek rok predtým.) Nechce sa mi čakať na ďalší neúspech. Nemám čas vyčkávať. Potrebujem inú liečbu. Už pri prvej metastáze som s ňou mala začať, ak nie aj skôr. Kvôli peniazom som to odkladala, dúfajúc, že nebude treba. Teraz ľutujem. Ale vraj ešte nie je neskoro!
A tak som zacala. Vdaka financnej pomoci od inych ludi. Tato pomoc neprisla sama od seba. Bolo treba o nu poziadat, prosit, zobrat. Nie na ulici, iba online. To je o nieco lahsie. Citajuc noviny, casto ma nadchli clanky o tom, ako v Kanade ludia robia financne zbierky predovsetkym na pomoc chorym. Na to aby som nieco podobne urobila ja, mi chybala odvaha. Radsej som si beznadejne skusala hladat robotu (aj preto malo blogov tento rok), poslala ziadost o invalidny dochodok i ziadost o ulavu na daniach. Vsetko marne.
Ked sa ma nahodou niekto spytal, ako by mi mohol pomoct, nedokazala som povedat uplne otvorene, ze potrebujem peniaze. A ked mi niekedy niekto ponukol, hanbila som sa ako pes, a darca sa zlakol, ze ma mozno urazil. Bolo nacase prestat s hadankami.
Este som sa chvilu polutovala, ze nemam nikoho, kto by financnu zbierka urobil za mna. Mne by sa ju pre niekoho ineho robilo ovela lahsie ako pre seba. Menej to boli. Aj som si vytipovala sikovnych ludi, ale uz sa blizili vianoce a casu mali malo ci im chybalo viac informacii. Na kolena, Alica. Aj Maria. Prestudovala som oficialne web stranky, na ktorych sa financne zbierky robia. Ludia pytali vysoke sumy, a niektori este aj vacsie dostali. Prekvapilo ma viac, na co vsetko ludia pytaju peniaze: lieky, pohreby, svadby, oprava domu, darcek k narodeninam, cestovanie, pre domace zvierata. Posmelilo ma to. A teraz, hoci este ciel nie je dosiahnuty, nelutujem. Ludia, ktori mi pomahaju, presne vedia, co potrebujem a neboja sa, ze ma urazia ci ponizia. A ja mozem dakovat s uprimnym usmevom, bez zahanbenia. I na kolenach sa da usmievat. Nove liecby mozem prijimat bez pocitu, ze je to na ukor rodiny. Vela sa pri tom ucim – o druhych, o sebe, o Bohu.
Mohla by som pokracovat, vysvetlovat, ale najdolezitejsie je toto: Nebojte sa poprosit inych ludi o pomoc vo veciach (nielen financnych), ktore sami nezvladate. Viem, ze ako ja, iste aj vy ste sa velakrat sklamali. Ze ste nedostali pomoc odtial, odkial ste cakali. Ze sa bojite odmietnutia. Videla som i pocula take pribehy. Nebojte sa, pretoze pomoc pride. A pride odtial, odkial ani necakate. Od malych ludi s velkym srdieckom, ktori sa vedia a chcu podelit s malom. Budem raz o nich pisat.
Keby niekto chcel povedat, ze to by sa na Slovensku stat nemohlo, ze Slovaci su lakomi a iba zavidia, nie je to tak. Vacsina ludi, ktori pomahaju mne, su prave Slovaci!!!
Ospravedlnujem sa za druhu polovicu textu bez znamienok – technicke dovody(: