Ťažko pochopiť, ťažko uveriť,

Autor: Alica Biela | 10.1.2014 o 7:45 | Karma článku: 17,47 | Prečítané:  8647x

  že už nikdy nestretneme človeka, s ktorým sme sa pred nedávnom smiali, spievali, tancovali a vymieňali emaily. Ťažko tomu uveriť, aj keď ide o človeka, ktorý sa pomaly, ale isto chystá na druhý breh. A preto som dnes v nemocnici mala veľké smutno na srdci. Hlavne pri čakaní na výťah. Práve to bolo miesto, kde som sa v júli s Luciou stretla poslednýkrát. Ona z výťahu vystupovala, a ja zasa doň nastupovala. Stihli sme sa objať a ja ešte povedať, že sa ponáhľam k lekárke. Iba sa krásne i smutno zároveň pousmiala (ktovie s akými správami odchádzala domov), prikývla hlavou a … mňa už výťah viezol pre vlastné rozsudky. Prečo sa len človek musí ponáhľať?

Teraz, keď Lucie už niet, rada by som vrátila ten júlový deň späť, a počkala aspoň na ďalší výťah. Nemožné. Aspoň pár spomienok na Luciu chcem preto napísať.

Zoznámili sme sa na akcii, ktorej som sa tak veľmi obávala. Keď moja onkologička videla, že som ako lístok vo vetre, navrhla mi ísť do tábora pre onkologických pacientov. Vraj mi to dobre urobí. Čo už len môže byť dobré na tom, keď človek musí stráviť celý týždeň v zajatí rýchlo či pomalšie zomierajúcich ľudí? Ja som nechcela ísť ani do žiadnej podpornej skupiny pre pacientov, aby som nemusela rozoberať rakovinu. Obávala som sa, že medzi nimi budú ľudia na zomretie, uplakaní, a že sa od nich “nakazím”. Jediné, čo ma lákalo, bola internetová informácia, že tí pacienti, ktorí chodia do podporných skupín, žijú v priemere dlhšie ako tí, čo nechodia. Nechápala som ako je to možné a pravdaže nechcela som prepásť šancu na dlhší život. Preštudovala som webstránku organizácie, ktorá tábory organizuje a hľa, prvá prekážka bola na svete: týždňový pobyt – tisíc dolárov. Aj tak som vyplnila prihlášku a požiadala o čo najväčšiu zľavu (zmienili sa o takej možnosti). Na moje veľké prekvapenie, zobrali ma zdarma. Začala som sa tešiť z tohto dobrého skutku, z možnosti stráviť ten týždeň v krásnom prostredí v blízkosti olympijského Whistleru, i z úžasného jedla, ktoré nám sľubovali. Tomu jedlu som popravde tiež moc neverila, tak som si pre istotu nabalila aj rybacie konzervy a nejaké keksy. Haha, všetko som doniesla domov, ale nikto o tom nevie...

Zišlo sa nás osem pacientov a osem členov personálu. V prvý podvečer sme vedľa seba sedeli takmer nasilu. Každý sa silene usmieval a tváril sa, že je najspokojnejší človek na svete. Tak sa na Kanaďanov patrí. Stačilo však večerné posedenie v kruhu, iba pri svetle sviečok, s priestorom na ticho, slzy i úprimné slová, a začali sme sa naozaj spoznávať. Bol to celkom iný svet, z ktorého sme prišli. Mali sme priestor na vyrozprávanie svojich príbehov, svojich radostí i svojich obáv. Nikto nikomu neskákal do reči, nikto nepoučoval, nekritizoval, nesúdil. Iba sme počúvali, prikyvovali súhlasne hlavou, pretože nebolo s čím nesúhlasiť. Každá z nás si odskákala už svoje, vrátane nepochopení v rodine, v práci, v zdravotníctve, medzi priateľmi, skrátka v mnohých situáciach. A tu zrazu, človek sa môže postaviť pod studený vodopád, bez strachu otvoriť náruč a nechať zo seba zmyť najstaršie špiny z celého života. Rozumeli sme si o to lepšie, lebo celkom náhodou, boli sme iba samé ženy a všetky matky. Päť z nás má dosť malé deti, a o to väčšie obavy.

Vidím, že klávesnica mi sama zdĺhavo píše to, čo moje srdce v tábore cítilo. Možno je tak aj dobre, veď nedá sa prezradiť všetky zverené tajomstvá o Lucii.

Každá z mojich nových priateliek bola niečím výnimočná. Lucia napríklad tým, že mala rodinu na Slovensku, aj tam bola a poznala niekoľko slovenských piesní. Len jej bolo treba poopraviť domotané vety. Zlatá bola keď nôtila.

Nevedela som, že má veľké bolesti, až dokedy nebolo v bazéne vidieť, že je polepená náplasťami proti bolesti. Začali jej ich konečne preplácať po preradení do paliatívnej starostlivosti. Dovtedy s náplasťami šetrila, lebo boli pre ňu drahé. Pracovala síce v zdravotníctve (zdravotníci v Kanade nemajú malé platy, ale na “vysokej úrovni” sú aj niektoré lieky, liečby a pomôcky) a čakala ju lepšia funkcia s vyšším platom. Keď ochorela, žiaden postup sa nekonal. Lucia kvôli bolesti bola menej ohybná oproti ostatným pri cvičení, ale cvičila. Vládala jesť ako ostatní. A to jedlo bolo naozaj skvelé, zdravé, krásne upravené a hojné. O všetkom sa s ňou dalo rozprávať. Vo voľnom čase sme posedávali v menších skupinkách, radili si, alebo viedli úplne bežné reči. Prechádzali sme sa po lese, nohy namáčali v studenom potoku alebo sa vyhrievali v horúcej vani. Nehovorím, že Lucia mala vždy úsmev od ucha k uchu, ale nikdy nikoho nekritizovala, na nikoho sa nehnevala. Plakala iba po večeroch, keď otvorene hovorila o tom, že sa pripravuje na istú smrť. To som nechápala, je mi to vnútorne stále cudzie. Zrejme každý vycíti svoj koniec, neviem.

V posledný deň, tesne pred odchodom, ešte raz sme si spolu s Luciou zaspievali “Išla Marína do cintorína” (ona vôbec nerozumela, že je to o cintoríne) a na potešenie iných sme si k tomu aj zatancovali.

Dva týždne pred vianocami sme mali posedenie v organizácii, ktorá robí tábory pre pacientov. Lucia písala, že určite príde. Neprišla. O pár dní sme dostali správu, že je v hospici a jej mama a syn sa o ňu starajú. Nechcela už prijímať iné návštevy a ani neodpisovala na emaily. Bola to smutná správa, aj keď stáva sa, že aj z hospicu človek vyjde živý. No včera prišla správa posledná. Lucii sa to už nepodarí. Zomrela dva dni pred vianocami. Stalo sa to, čoho som sa bála. Zomrel niekto, kto sa mi stal veľmi blízkym. Zomrel niekto, kto mal podobnú diagnózu ako ja. A tak mi ten temný hlas omieľa, že by som sa mala báť, veľmi báť. A ja? Samej mi je to čudné, ale nebojím sa viac ako predtým. (To znamená, že sa predsa len bojím.) Možno je to tým, že v novembri som musela oplakať aj svoju zlatú neterku. Práve jej smrť ma inšpirovala skúsiť urobiť pre seba niečo viac skôr ako bude celkom neskoro.

Smrť blízkeho človeka však zanecháva vo mne akýsi úžas nad životom. Dnes si tu, a zajtra tu už nie si. Neverím, že sa ľudia môžu stratiť v akejsi čiernej diere či nenávratne. Ľudia, ktorí nám boli tak blízki, že sú pred našimi očami ešte aj po smrti živí, jednoducho žijú.

 


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?