Pinku sme nazvali Čvirko, aj keď sa mu nečviriká dvakrát radostne. Má štyri mesiace a je dosť vyplašený. Bojí sa zatiaľ aj keď mu dievčatá vymieňajú jedlo, vodu a čistia klietku. Neviem prečo, ale nechce spať ani v hniezdočku, ktoré nám predavač odporučil kúpiť. Spí sediac na paličke. Niekedy večer pri ňom potichu a potme sedím a počujem zvuk akoby Čvirko z tej palice padal. Potom je zasa ticho.
Ráno sa preberie, pošuchorí perie, zobáčik pošúcha z oboch strán, popreletuje od vody ku zrniečkam a späť, začviriká trošku. Cez okno sleduje slobodných vrabcov. Je mu jedno, že na nich striehne susedov kocúr Turbo. Raz nám Čvirko uletel, ale našťastie nie von. Vyskúšal všetky garníže, obrazy i plagáty s hokejistami. Skôr, ako človek natiahol ruku a stihol ju jemne zavrieť, Čviro bol už na druhej planéte. Prvý let na slobode sa skončil pristátím v sieťke na motýle.
Často sa mu prihovárame. Čuduje sa, keď počuje iné pinky z počítača. Spievajú akosi veselšie, a on za nimi len krk vykrúca. Náš Čviro je asi smutný a mne ho je ľúto. Trochu mu rozumiem.
Veď môj život je tiež životom v klietke. Nie je mi veľmi do spevu, aj keď sa to odo mňa čaká. Túžim vyletieť z tej klietky hoci aj do dažďov a mrazov, len nech mi niekto otvorí dvierka. Bez klietky si sama nájdem vodu i zrno a budem spievať. Nebola som stvorená pre klietku, túžim rozprestrieť krídla. Túžim po slobode. Aspoň na päť vtáčích rokov.