Alica Biela
Dve malé lyžičky
Ťažko písať o dobrých ľuďoch v minulom čase. Ťažko prijať, že sme už, či ešte, nestihli s nimi prehovoriť slovko dve skôr ako odišli na večnosť.
verim v dobro.FacebookVyšla mi kniha Viera je silnejsia ako rakovina Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Ťažko písať o dobrých ľuďoch v minulom čase. Ťažko prijať, že sme už, či ešte, nestihli s nimi prehovoriť slovko dve skôr ako odišli na večnosť.
“Ja chcem už konečne niečo živé”, žobronila Rebeka pred Vianocami. A priznám sa, že aj ja som zatúžila po spoločnosti nejakého malého tvorčeka. Právo vybrať dostala Rebeka ako odmenu za jej vytrvalú a nesplnenú túžbu po psíkovi. Vybrala pinku. Až pri platení predavač povedal, že pinka sa dožíva približne päť rokov, čo sa mi zdá veľmi krátky život. Ale už bolo neskoro zmeniť rozhodnutie, pretože Rebeka si toho malého zamilovala na prvý pohľad.
že už nikdy nestretneme človeka, s ktorým sme sa pred nedávnom smiali, spievali, tancovali a vymieňali emaily. Ťažko tomu uveriť, aj keď ide o človeka, ktorý sa pomaly, ale isto chystá na druhý breh. A preto som dnes v nemocnici mala veľké smutno na srdci. Hlavne pri čakaní na výťah. Práve to bolo miesto, kde som sa v júli s Luciou stretla poslednýkrát. Ona z výťahu vystupovala, a ja zasa doň nastupovala. Stihli sme sa objať a ja ešte povedať, že sa ponáhľam k lekárke. Iba sa krásne i smutno zároveň pousmiala (ktovie s akými správami odchádzala domov), prikývla hlavou a … mňa už výťah viezol pre vlastné rozsudky. Prečo sa len človek musí ponáhľať?
Nie je pre mňa ťažké padnúť na kolená pred Bohom, ďakovať, prosiť, dokonca ho znovu a znovu prehovárať. Nie je ťažké uznať Jeho moc a moju závislosť od Neho. Necítim sa pred ním ako žobrák, ani ako nula. Ako ťažko mi však príde čo i len skloniť hlavu pred človekom, keď potrebujem pomoc. Ako ťažko je zbaviť sa vtedy pocitu, že tým “žobrákom” som, a to dokonca často úplne neviditeľným.
Už sa necítim v Tvojich rukách. Prečo si ma odložil? Striasa ma zima a desí prázdna tma. A to strašné zviera na mňa vrčí. Je stále väčšie a zúrivejšie. Vieš, že sama sa bojím. Sama. Bez Teba, bez ľudí. Mnohí, čo prešli okolo a mohli potiahnuť, vyronili slzu so slovami, že mi niekoho pošleš na pomoc. Potom sa zaradili do sprievodu pyšných anjelov.
Keď som na Slovensku na návšteve, vždy sa teším na posledný týždeň. Má také zvláštne čaro. Každý sa chce s Tebou ešte raz rozlúčiť, niečo pekné povedať, krajšie sa usmiať, upiecť a uvariť to najlepšie, zobrať na výlet. Každý chce dobehnúť všetko to, čo sa doteraz nestihlo. Čo je absolútne neopísateľné, je byť v tento týždeň hlavne s mamou. Navzájom míňať všetky zásoby lásky. Mať ju pri sebe v tej trme vrme, nechať ju len tak prizerať či poradiť. Sledovať jej posledné špásovanie s vnúčatami, ktorým tak veľmi v živote chýba. Len tak s ňou sedieť v pohodlí čistej kuchyne a napriek zhonu pokojne, bez náhlenia, popíjať kávu.
Že som znovu na rodnej hrude, považujem za taký malý zázrak. Po tom všetkom, čo som tento rok preskákala a ešte stále sa snažím preskákať, to nič iné ani nemôže byť. Keď som pred tromi mesiacmi odchádzala do nemocnice na ďalšiu operáciu, mala som zlé tušenie, že toto už asi neprežijem. Prežila som. Keď ma po operácii znovu museli ženičky ťahať nevládnu z postele a rozvážali ma po lekároch, nevedela som si predstaviť, že sa znovu postavím na vlastné nohy. Ešte stále nechápem ako to moje telo, na dobrej ceste k rozpadu, dokázalo. Udivuje ma. Či ho pri živote drží len tých pár nití? A potom ma aj hnevá – keď je také silné, prečo nedokáže tej rakovine zašiť jej pažravé ústa?
Potrebujem napísať o niečom, čo bolí a trvá už dlho na to, aby som mohla byť stručná. A tak veľmi by som chcela. Pomohla by báseň, v ktorej sa dá opísať všetko, i všetko skryť. Tak aby rozumel iba ten, kto chce a ten, kto môže. (Chcela by som aby mi niekto naozaj rozumel.) Na báseň však nemám ani štipku talentu. A tak budem písať tak, ako myšlienky prídu. Všetko to v mojej hlave začalo zúrivejšie útočiť počas posledných vianoc. A preto dnes niečo (nevianočné) o vianociach.
Zvykla som si veľa vecí v živote hodnotiť cez čísla. Čísla mám v krvi, a či je to už mojím bývalým povolaním alebo rovno krvnou skupinou, neviem. Cez čísla (karmu, počet čítaní) možno pozerať aj na vlastné blogy; vyššie čísla dávajú písaniu akýsi väčší zmysel. Avšak, po viac ako dvoch rokoch blogovania, zo začiatku veľmi intenzívneho a teraz dosť zriedkavého, chcem zdôrazniť, že je tu pre blogera niečo podstatnejšie ako dobré štatistiky. Tie sa zriedkavým písaním zákonite blížia k nule. Sú pominuteľné. Čo zostáva, je čitateľ, konkrétny človek, z ktorého sa postupne stal priateľ.
Dnes chcem napísať niečo, čo je v mojom príbehu veľmi podstatné a sprevádza ma celým životom, hoci som si to vždy neuvedomovala. Ako dieťa som vnímala hlavne všetky negatíva života v mojej rodine: tlačenica v malom byte; nedostatok peňazí na nové oblečenie, lepšie jedlo či iné menej podstatné veci; naviac, mama, ktorá sa od určitého času stala naším jediným vychovávateľom a živiteľom, nemala veľa času a energie na nejaké tuľkanie.
Preletela mi hlavou otázka mojej Vilmy, stará asi tak jeden mesiac: “Kde budeme na vianoce?” Otázka ma prekvapila. Vždy sme zatiaľ boli doma a iba raz, pred šiestimi rokmi, na Slovensku. A to je tiež doma. Asi som zasa pred deťmi nahlas snívala o miestach, ktoré by som chcela navštíviť. Mám veľmi túlavé topánky, aj keď sú samá diera.
Keby som mala súdiť podľa zdravia, tento rok sa nezačal pre mňa dobre, a ešte horšie skončil. Neistota, strach, izolácia. Veru, ani cesta viery nebola celkom priamočiara, často som sa cítila ako zradca. A tak, keď ma minulý týždeň znovu dorazilo jedno nespratné číslo z mojej krvi, stratila som na chvíľu radosť z prichádzajúcich vianoc.
Na stránkach novín mená politikov figurujú aspoň 666 krát za deň. Už z nadpisov človek vyčíta, že článok bude plný posmeškov a negativizmu. Počas roka si človek užil už dosť sivých dní a na jeho sklonku sa veľmi žiada trochu pokoja. Viem, či skôr len dúfam, že o také dva týždne sa na stránky novín dostaví sviatočnejšia nálada. Záleží od toho, či v tejto tme problémov dokážeme rozoznať hoci aj malé svetlo nádeje. Vianoce a advent sú jedinečnou príležitosťou, ale iba vtedy, ak pochopíme, o čo v nich ide.
Dnes sa pri rannom zobúdzaní usmievala, aj keď oči sa jej otvoriť nechcelo. Obyčajne malá spachtoška znechutene zamravčí a vstane až po dvoch minútach, ktoré jej dám na prilepšenie. Dnes nepotrebovala ani dve minúty. Konečne otvorila oči a skontrolovala budík, či už má osem rokov. Najskôr počítala mesiace, potom týždne, dni, hodiny, a ráno ešte aj posledné minúty.
Na niektorých domoch ešte nestihli odpratať halloweenovú výzdobu, iné domy svietili na počesť indického Diwali (Festival svetiel) a v jednom dome poblíž nás sa už rozžiaril vianočný stromček. Zmes ľudí, zmes zvykov. V posledných týždňoch však týchto ľudí niečo spájalo – na kabátoch či čiapkach mali pripnuté umelé červené maky. Červený mak je symbolom krvi kanadských vojakov, padlých vo vojnách a konfliktoch, ktorých sa nemuseli zúčastniť. Vždy ma fascinovalo v akej úcte Kanaďania majú Rememberance Day na počesť týchto vojakov, oslavovaný 11. novembra ako štátny sviatok. Kanaďania oslavujú radi, ale tento štátny sviatok dokazuje, že nielen preto, aby sa zabavili. V každom meste i mestečku sú slávnostné ceremónie kladenia vencov. Účasť nepovinná, aj tak početná. Tento rok sa pripojila aj moja rodina. Bola som zvedavá na celkovú atmosféru osláv, ale hlavne to bol pre mňa symbolický protest proti každej vojne. Prečo práve teraz a nie roky predtým? Dva vojnové príbehy, ktoré som si vypočula práve tento rok, ma vyhnali na ulicu.
Ako sme odchádzali z cintorína, stalo sa niečo nepríjemné. Niečo, čo ma vytrhalo z pokojnej atmosféry tohto miesta. Cintorínom si vykračovala mladá černovláska, oblečená v čiernej bunde, s červeným šálom okolo krku. V ruke držala vodítko na psa. Veľký pes pobehoval voľne, nie príliš ďaleko od nej. Mladšia dcéra sa začudovala, lebo pri bráne na cintorín si všimla tabuľku s nápisom, že psi na tomto cintoríne nie sú povolení.
Aj tento rok sme sa na sviatok zosnulých, vlastne až týždeň po ňom, vybrali na cintorín. Možno práve kvôli nášmu oneskoreniu, živých ľudí tam práve nebolo. Ale ani veľká výzdob : pár kytičiek, pár tekvičiek a ešte menej mandaríniek.
Bola to rodina ako mnohé iné: otec, mama, dcéra a syn. Normálny každodenný život, kde každý má svoje miesto. Nie je mi známe ako dlho to trvalo, ale jedného dňa vyšlo najavo, že otec si našiel druhú ženu. Ani to neviem, či z domu za ňou odišiel dobrovoľne, alebo už jednoducho jeho manželka nedokázala s ním žiť pod jednou strechou.
Niekedy lekári pre nás urobia viac ako sa odvážime čakať. Niekdy urobia viac ako je nad ich sily. O jednom takom chcem dnes znovu napísať.
Bola sobota. Konečne oddychový večer, keď si človek môže trebárs len tak nečinne posedieť pred televízorom. Hokeja v ňom, žiaľ, v tejto sezóne nebude, halloweenové filmy sú otrasné. Tak poklikáme, čo nám kto ponúka. Prvý klik – horor v priamom prenose. Pred pár hodinami bolo v našej provincii, Britskej Kolumbii, veľké zemetrasenie. Tak ako väčšina ľudí vo Vancouveri, ani my sme nič necítili. Odkladám televízny ovládač a sledujem celé predĺžené vysielanie, čakajúc na užitočné informácie.
Príbeh ako z thrilleru - CIA na diaľku odhalila polohu Archy zmluvy
Marek Glodič bol ten najslušnejší človek akého som v živote stretol
Bohaté včelárske tradície Slovenska – od historických postupov po súčasné metódy odovzdávané z generácie na generáciu.
...alebo o Judei a Samárii, ako tomuto územiu niektorí hovoria, sa veľa rozpráva, ale oveľa menej naozaj vie.
Životný príbeh chalana, potomka slovenských prisťahovalcov do USA, ktorý napriek svojej chorobe šiel za svojím cieľom.
Spolu s "katastrálnym vírusom" skvelá kombinácia ako stráviť pracovný deň v nekonečnom cykle
Rozhovor s Filipom Noubelom.
Ak neuspeje, bude trvať na jej úpravách.
Dal šancu hendikepovaným aj Rómom.
Zábery získal denník The New York Times.