Keď som bola malá, a to bolo ešte na Slovensku, celý činžiak bol plný hokeja. Z mnohých bytov sa ozývali výkriky televíznych fanúšikov, starých i mladých. Keď hokej v telke nebol, tí najmenší ho hrali vonku. Na našom „dvore“ boli skoro samí chlapci. Keď som sa chcela s kamarátkou pohrať s bábikami, musela som za nimi do susedstva; občas až na čínsky múr na druhom konci mesta. S chlapcami som sa hrala na vojakov, šípky, schovku, sochy, vybíjanú, všelijaké divadlá, chytali sme spolu chrústov a hľadali odhodené špačky. Hokejku som nikdy neskúsila. Zato mená bratov Šťastných, o ktorých Slovensko tak nešťastne prišlo, som nezabudla: Peter, Marián a Anton..
Detstvo skončilo, fanúšikovia sa z domu i dvora vytratili do malých i veľkých svetov. A ja medzi nimi, a to až do Kanady, krajiny hokeja. To som hokej už dávno nesledovala a mená hokejistov nepoznala. Vlastne jedno áno: Gretzky. Ale aj to iba vďaka synovcom, ktorí si na Slovensku robili krásne (teraz už viem, že aj závideniahodné) hokejové zbierky. Dokedy boli deti mojich súrodencov malé, najlepší darček z Kanady pre ne boli hokejové kartičky, samozrejme práve s Gretzkym. Tešili sa aj z „glow in dark“ pukov a loptičiek, lebo mohli hrať na ulici hokej aj potme keby bolo veľmi treba. Dresy boli drahé a hokejky príliš veľké.
Celé roky som v televízii hokej nepozerala, nečítala som športové noviny, nikdy som nevidela profesionálny hokej naživo. Rozčuľovalo ma keď sa u susedov oproti otvorila garáž a vyšli z nej dvaja malí bratia, obrnení a ozbrojení v plnej hokejovej paráde si za sebou ťahajúci hokejovú branku. Koniec spánku, malá Rebeka. Loptička trieskala do všetkého naokolo, i do našich okien. Práve v sobotu, pri práci v záhradke, som jednu zabudnutú, našla tichúčko učupenú pod veľkým kríčkom, odkiaľ sa hokejistom nechcelo ju vyťahovať. Pohnevala som sa so susedkou, mamou tých chlapcov, ktorá bola nadšená viac hokejovou vášňou svojich synov ako pobúrená mojou sťažnosťou. Keď sa odsťahovali, zostalo tu tichúčko, a ja som si od hokeja poriadne vydýchla.
Potom manžel kúpil hokejky a branku dievčatám. Aj v škole hrávajú hokej, tak nech trošku praktizujú. Vraj skoro všetci chlapci, možno aj nejaké dievčatá, z triedy po škole chodia na hokej. Už viem, prečo je v Kanade na ulici menej hokejistov ako na Slovensku. Na tých mojich troch, manžela a dve dcéry, pozerám iba z okna; hokej je drahý a tiež príliš tvrdý šport pre každého, nieto ešte pre dievčatá.
Pred tromi rokmi nám začali chodiť návštevy zo Slovenska. Stále spomínali hokej. Vraj nejaký Demitra z Dubnice, bývalý spolužiak nášho bratranca, hrá aj za Vancouver Canucks (vtedy pre mňa absolútne neznámy pojem). A že práve je nejaká NHL a tam hrajú aj Chára a Hossa z Trenčína. No a samozrejme Kopecký sa priženil do rodiny našich známych z Novej Dubnice. Moje hokejové povedomie sa začalo prebúdzať so spomienkou na domov, ale mená hráčov som si plietla.
A prišla olympiáda. Deti mali počas nej prázdniny, ale už týždne vopred chodili zo školy domov oduševnené. Aj keď olympiáda bola v našom meste, žiadne vstupenky sme kvôli financiám nekupovali. Do mesta a poblíž štadiónov sme chodili nasať športového ducha. Takú príležitosť - byť celkom v dejisku - už predsa nemusíme mať. Doma sme samozrejme čo najviac sledovali v televízii, pretože byť fanúšikom, to sa ako tak dá aj doma. Sledovali sme takmer zo všetkého kúsok, ale hlavne krasokorčuľovanie, lebo je naozaj krásne a OVEĽA hokej, lebo ten bol jednoducho náš – SLOVENSKÝ. Vilma samozrejme v prvom rade fandila tímu kanadskému, ale to jej nemožno zazlievať; tu sa narodila. Pre ňu je hrdinom Luongo aj keby čo bolo; tomu sa povie vernosť. Keď hrala Kanada so Slovenskom, Vilma bola niekedy dosť protivná (a my asi tiež), tak párkrát skončila na time-out (tiché posedenie na prvom schodíku za porušenie domácich pravidiel slušnosti – osem minút, pretože vtedy mala osem rokov). Boli sme doma v slovenskej presile, Kanade sme všetci začali držať palce až keď to neohrozovalo Slovensko.
Pozerať hokej s deťmi je niekedy poriadna sranda. A aj protistresovka. V tej najťažšej chvíli vás donútia pousmiať nad otázkami typu: „Prečo tréner tak prežúva?“ alebo „Prečo hokejisti pľujú na ľad?“ Dokedy vymyslím odpoveď, prejde ma stres z možného gólu. Ale hej, priznávam, že niekedy ma tie otázky vystresujú ešte viac. Decká sa až zľaknú, že gól sme dostali ich vinou.
Konečne poznám už viac hokejových mien, a to hlavne slovenských. Ale v ich výslovnosti, nie celkom vlastnou vinou, robím chyby. Športoví komentátori tu napríklad Šatana volajú Satan, Cháru volajú Čára a podobne. Už neviem, kam patrí mäkčeň, tak pre istotu Salo je pre mňa Šaľo a bratia Sedinovci sú Šedinovci.
Normálne sa čudujem, že za dvanásť rokov, ktoré som vo Vancouveri prežila pred olympiádou, som si nevšimla hokejového ducha tohto mesta. Prebrala ma až hra slovenských hokejistov na olympiáde.
Minule na blogu niekto písal, že slovenským hokejistom patrí vďaka za to, že dokážu spojiť (inak asi dosť rozdelených) Slovákov, a to sa mi veľmi páčilo. Spájajú nielen vás tam doma, ale aj nás za hranicami. Aj nám priniesli veľa nadšenia, oduševnenia, hrdosti. A to oduševnenie trvá dodnes, hoci na olympiáde sme zostali bez medaile. Všade sa hovorilo o slovenských hokejistoch a ešte stále sa ich mená spomínajú. Hmotné medaile späčaťujú úspechy, o tom nie je pochýb. Ale hokejový duch sa nedá oklamať štvrtým ani desiatym miestom, ani odchodom starých hráčov. Verím, že prídu noví! Na Slovensku sú ich plné ulice, ale tam to naozaj iba začína a skutoční hokejisti tam nikdy nedorastú.
Síce nechápem, a ani nechcem chápať, ako sa do hokeja mohla zapliesť politika, ale keď hovoríte, asi na tom niečo bude. Čudný duch, taký roztrieštený, sa to sem zakráda zo Slovenska za posledné týždne. Po majstrovstvách sveta mnohí poukázali na nedostatky slovenského hokeja. Je to však iba prvý krok k tomu ako sa s nimi popasovať. Bolo by dobré, keby hokej zostal hrou, tvrdou ale čistou. Bolo by dobré keby na ľad pľuli iba hráči. Bolo by dobré, keby nepľul nikto na nich. Bolo by dobré udržať si športového ducha, pretože bez neho to nepôjde.
Na Slovensku si hokej jednoducho nemôže dovoliť zomrieť; prečo mu mnohí chystajú pohreb? Prečo sa hádžu hokejky do žita?
A teraz už musím ísť niečo robiť, pretože večer je hokej. A keďže hrá kapitán Chára so svojím Bostonom, bude sa u nás pozerať. Ich protivník, Tampa Bay, nemá takú silnú hokejovú povesť, ale v prvej hre im Boston podľahol. V hokeji je to jednoducho tak. Takže dnes držím palce Bostonu a zajtra Vancouveru. Ten nás tento rok (väčšinou) príjemne prekvapuje; v nedeľu sme privítali San José žraločou polievkou. Zajtra ju, dúfajme, chlapci ešte prisolia.
Mimochodom, Vilma napísala báseň na rozlúčku pre Paľa Demitru, a trvá na tom, aby som mu ju doručila. Tak asi poprosím bratranca.
Ak to bude podľa mňa, nakoniec sa Vancouver stretne s Bostonom, a Stanley Cup skončí vo Vancouveri alebo v Trenčíne. Myslím, že Slováci ešte stále majú komu držať palce, aj keď to nie je celý slovenský hokejový tím, ale iba jeden veľký, celkom najväčší, hokejista za vodou. Nie je zaujímavé, že rodní tréneri neverili jeho hokejovej budúcnosti práve kvôli jeho výške? Nebol by to pre Slovensko triumf, keby sa Stanley Cup zatrblietal v jeho rukách na trenčianskej skale?
Chára na hrad!
