reklama

Posledný deň v bielom plášti

Minulý štvrtok bol dňom, na ktorý sa žiaden pacient netešil a zároveň ho každý skvelému lekárovi z celého srdca prial. Nastal čas rozlúčiť sa s naším onkológom. Neodišiel preto, že ho nikto nepotrebuje; bol najžiadanejším onkológom v Britskej Kolumbii. Neodišiel aby uvoľnil miesto mladším, lebo tých akosi v tejto profesii začína byť príliš málo. Odišiel preto, aby konečne aspoň v sedemdesiatke ochutnal aj iný život ako život bojovníka s rakovinou. Áno, pri ňom som mala pocit, že bojuje spolu so mnou.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (17)

Bola to už jeho tretia rozlúčka v poslednom týždni. O druhej som nevedela a na tú prvú som sa nedostala kvôli vysokému záujmu; neskoro som sa prihlásila. Prišli na ňu ľudia, ktorých liečil aj pred desiatkami rokov. Je mi to ľúto, lebo tá bola mimo nemocnice, v golfovom klube, pre pacientov s rodinami. Lekári v príhovore spomínali, že pri tej rozlúčke bolo v miestnosti cítiť lásku. Nič to; ako Rebeka povedala, štvrtková rozlúčka bola predsa len dôležitejšia, lebo bola v posledný deň.

Zamestnanci nemocnice a zvyšok pacientov, sedeli sme vo vyhradenej časti nemocničného bufetu a čakali na oslávenca. Ponúkli nás tortou, ovocím, kávou, čajom i džúsom. On prišiel posledný. V bielom plášti, ako keby iba dobehol na rýchlu kávu. Akoby chcel mať túto parádu už za sebou a robiť niečo dôležitejšie. Postupne a celkom neformálne sa ku nemu každý z nás dostal, poslednýkrát podal ruku, poslednýkrát objal, poslednýkrát sa s lekárom odfotil na pamiatku. On sa ku každému správal tak akosi ... veľmi osobne, až rodinne. Aj moju Rebeku pohladkal po vláskoch a bozkal na čielko. V deň, keď som išla za týmto lekárom už iba ako za človekom, nebála som sa ju zobrať so sebou.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Na obrazovke bežala slide show zo života nášho lekára, ktorý za mlada v roku 1968 emigroval do Kanady zo Slovenska: fotografie z vojenčiny v Čechách, zábery s manželkou i deťmi, keď boli ešte malé, práca v záhrade i v nemocnici, milované vnúčatá. Život lekára, ktorému roky pribúdali iba veľmi nebadane; môj manžel mu hádal 55 rokov, ale musím povedať, že to s odhadom trošku prehnal. Fotografie sa striedali s písomnými informáciami i výrokmi lekára. Tieto na mňa zapôsobili najviac:

„Pri práci s chorými na rakovinu je úprimnosť veľmi dôležitá, ale NIKDY im nesmieme zobrať nádej.“

„My robíme čo vieme a sme niekedy bezmocní, ale zázraky sa stávajú.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Keby som teraz začínal svoju kariéru, dožil by som sa liečby rakoviny bez chemoterapie.“ !!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!

Medzi výrokmi bol aj výrok Matky Terezy:

„Nemôžeme robiť veľké veci. Môžeme robiť len malé veci s veľkou láskou.“  A on ich robil každý deň, nič neodkladal na zajtra, dokonca ani o chvíľu.

Konečne sme sa usadili. On spolu s dcérou a lekármi, ktorí mali rečniť, sedeli len tak bokom. Párkrát mu zazvonil služobný mobil; raz si ho priložil k uchu aj vtedy, keď zvonili jeho susedovi. Typický úškrn a náš smiech. Inak sedel skromne a počúval chvály svojich kolegov. Keď oznámili, že na počesť nášho lekára pomenovali jeho menom chemoterapeutickú kliniku, ktorú budoval takmer tridsať rokov, vyhŕkli mi slzy. Na jeho dcére bolo vidieť hrdosť na otca, ale možno aj určitú bolesť – akoby chcela doplniť, že sa za tým skrývajú dlhé dni bez otca.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Odovzdali mu malý darček za všetkých kolegov. Bez ligotavých papierov a stužiek. Pacienti prišli s prázdnymi rukami; na pozvánke bola poznámka, že kto chce, môže prispieť na nemocničnú nadáciu s menom tohto lekára. Za roky jeho pôsobenia pacienti, ich rodiny a iní darcovia prispeli viac ako jeden milión dolárov. Z vďačnosti k lekárovi a z nenávisti k rakovine, pretože peniaze sa použili práve proti nej. Všetci sme tlieskali. On sa postavil, položil pravú ruku na srdce a niekoľkokrát sa uklonil. S úsmevom na perách a šibalskými hviezdičkami v očiach.

„Dnes ma vidíte poslednýkrát v bielom plášti,“ začal svoju reč vtipne a pokračoval skromne, ponížene. Ospravedlnil sa, že s nami v ordinácii nemohol  tráviť toľko času, koľko by sme každý právom potrebovali (všeobecne sa mu vytýkalo, že ordinuje ako na bežiacom páse, že ide rovno k veci); nebolo to kvôli sebe ale kvôli ďalším pacientom. Potom hovoril o veciach, ktoré ho v ťažkej práci, ktorej výsledkom nie je vždy život, motivovali. Spomenul jednu mladú pacientku s rakovinou vaječníka, ktorej iní lekári radili vyoperovať vaječníky i maternicu a potom nasadiť chemoterapiu. Lenže ona práve čakala svoje prvé dieťa. Náš lekár zmenil celý postup. Vyoperoval sa iba jeden vaječník, pacientka dostala vraj chemoterapiu, uzdravila sa a narodilo sa jej dieťa. Odvtedy každé Vianoce lekárovi posiela ďakovný pozdrav a informácie o zväčšujúcej sa rodine. Detí má už päť! No povedzte, nie je to lekár, ktorý miluje život?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Znovu potlesk, znovu ukláňanie. Smútok, radosť, vďačnosť, úcta, obavy, neistota, strach o život bez tohto lekára po boku... Ťažko opísať všetky pocity v miestnosti. Ťažko opísať hoci aj tie v mojom srdci. Žiadneho lekára som ešte nevidela pracovať tak ako jeho. Na žiadneho som sa nedokázala tak spoľahnúť ako na neho. Žiadnemu sa mi nežiadalo povedať, že ho mám rada.

Nechcelo sa mi odísť a už nikdy tohto lekára nestretnúť. Ale koniec je koniec. S Rebekou sme odišli skôr ako ostatní, aby som si stihla vyzdvihnúť ešte lieky. Lekáreň bola oproti kancelárii môjho, teraz už bývalého, lekára. Onedlho dobehol a už zasa „ordinoval“. Ukladal posledné papiere, vybavoval posledné telefonáty.

Potom vyšiel a spýtal sa ma kedy idem na Slovensko. Vraj aj on možno bude musieť ísť. Na pohreb. Mame.

Človek mu už takmer závidel nový slobodnejší život, a zrazu zistí, že ten život sa možno začne smrťou...

Pán doktor, prajem Vám veľa zdravia a príjemných chvíľ s rodinou. Prajem Vám, aby Vaša klinika neniesla iba Vaše meno ale aby v nej zostal aj Váš duch. A keďže verím, že Vy dlho na dôchodku nevydržíte sedem dní v týždni, DO VIDENIA v bielom plášti!

(Venované Dr.Klimovi)

Alica Biela

Alica Biela

Bloger 
  • Počet článkov:  104
  •  | 
  • Páči sa:  0x

verim v dobro.FacebookVyšla mi kniha Viera je silnejsia ako rakovina Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu