Dokedy som bola zdravá, nikdy som nebola odkázaná na pomoc iných ľudí. Naopak, mohla som trošku pomáhať. Aj vtedy, keď ma nikto neprosil. Nepamätám, že by som svojou pomocou niekedy niekoho zahanbila alebo že by ju niekto odmietol či zneužil. Nepamätám si žiaden výnimočný pocit záslužnosti. Pomáhať bolo viac menej jednoduché. Až na jeden či dva prípady, keď som pomôcť odmietla, a doteraz ma to bolí.
Preto nerozumiem ľuďom, ktorí sa permanentne boja pomáhať. Že čoho sa boja? Jedni vlastného nedostatku. Poniektorí sa domnievajú, že svojou pomocou nebodaj ešte aj uškodia, rozhýčkajú darebákov. Ďalší sa spoliehajú na to, že však tým núdznym pomôže sám Pán Boh alebo iní ľudia. Niektorí nepomáhajú nikomu lebo ani im nikto nepomohol. Najmenej zo všetkých rozumiem tým, ktorí nepomáhajú len preto, lebo sa boja toho druhého uraziť.
Na druhej strane, kde v posledných rokoch sama stojím, je ťažko. Choroba mi zasiahla do života tak, že často som odkázaná na pomoc druhých ľudí. Má to háčik: o tú pomoc treba väčšinou žiadať, pekne krásne po lopate, ako keby svoju bolesť človek nemal napísanú priamo na tvári (ale to samozrejme neplatí iba o mne). Žiadať o pomoc pre druhých, to by ešte išlo, ale pre seba? To je ponižujúce. Tým viac, že často zažijete odmietnutie a odsúdenie. Človek sa potom bojí obťažovať iných, pretože nemajú čas ani vypočuť, a nie ešte pochopiť, či nebodaj naozaj fyzicky pomôcť.
Keď nevyhnutne niečo potrebujem, hľadám pomoc tam, kde sa až tak nebojím zraňujúceho odmietnutia. Z obozretnosti väčšinou prosím iba o modlitbu. Veď za modlitbu človek nič nedá. To som si myslela, dokedy som sa jedného takého odmietnutia nedočkala. Modlitba zrejme musí letieť opačným smerom.
Dosť však už bolo sťažností; znovu zakončím niečím pozitívnym. Predsa len po svete chodia ľudia, ktorí si dokážu navliecť kožu slabšieho a nečakajú na žiadne prosby. Hovorím o tých, čo vedia ponúknuť pomoc z tváre do tváre. Len tak medzi rečou. Sú výnimoční, veď na ich spočítanie stačí pár prstov. Neodradí ich vaša červeň na tvári ani prvé váhavé NIE. Presvedčia vás, že prijať pomoc je to, čo sa ešte musíte naučiť. Že nechcú prerušiť reťaz dobra. Že im naozaj nebude nič chýbať.
Aký mám vtedy pocit? Nuž áno, trošku sa hanbím. Čo si o mne pomyslia? Je to nezvyk dostať niečo zadarmo. Mám i obavy z toho, že im bude chýbať či už čas alebo peniaze, ktoré sú aj tak iba kvapkou v mori mojich výdavkov. Čudujem sa, kde sa to práve v týchto skromných ľuďoch berie. Predovšetkým však s dojatím prežívam kúsok neba na zemi. A za to ďakujem.
(po prečítaní rozprávky so zlým koncom: Oscar Wilde - Oddaný priateľ)
