Keď odíde človek, také niečo sa povedať nedá. A v pondelok jeden taký človek, uštvaný Tvojou podlou hrou, odišiel. Na Slovensku zomrel môj bývalý lekár, ktorému vďačím nielen za perfektnú starostlivosť, ale i za ľudský záujem. Bol to ten, na ktorého nikdy nezabudnem. Že bol už starý? Nie tak veľmi, aby nemohol ešte pekných pár rokov žiť.
V ten istý deň si sa znovu rozhodla popreháňať i mňa. Ako keby som aj ja už nemala dosť. Akoby si nevedela, že mňa tieto hry už dávno prestali baviť. Ako keby som nemala žiadnu inú robotu, iba ťa hľadať a zabávať.
V ten istý deň, pätnásťročná slečna túžila okolo seba konečne vidieť tváre bez masiek. Túžila konečne vyjsť z nemocničnej izby a vykročiť do sveta aspoň za jej dverami. Nad všetky destinácie pre ňu teraz je domáce kreslo a školská lavica. Dočká sa, keď sa jej z Tvojej hry prestane krútiť hlava a podlamovať kolená.
Povedala si si, že s menšími deťmi bude lepšia zábava. Azda preto sa v ten istý deň zo školského dvora ozývalo menej smiechu. Azda preto deti chodili v hlúčikoch a hovorili o nádeji. V triede, kde minulý týždeň dve deväťročné dievčatá dostali pokarhanie za malicherné šibalstvá, musel sa riešiť iný problém. Spolužiačka Marla má rakovinu...
