Marianna sa usadila, udržiavala si svoje zvyky, ku ktorým patrí napríklad domáce jedlo pri spoločnom stole, úžitková i kvetinová záhrada namiesto veľkého prázdneho trávnika a v porovnaní s kanadskými zvyklosťami tak trošku prísnejšia výchova dvoch synov.
Pracovala v škôlke; má na to skutočné povolanie – veľmi rýchle vie pochopiť dušu malého dieťaťa i jeho rodiča. Odskúšala som. Dokonca mala i svoju škôlku vo vlastnom dome, čo bola výhoda, lebo musela dochovať i zomierajúceho svokra. Aj pre starých má otvorené srdce. Chýbal jej vlastný otec, ktorého nechala doma; mama jej zomrela mladá. Za otcom cestovala často, aj keď to mnohokrát bolo iba na dva týždne. Už mal viac ako deväťdesiat rokov, keď to s ním začalo ísť dole kopcom. Vtedy už Marianna nebola viazaná v Kanade prácou ani vlastnými malými deťmi; chorý otec mal prednosť pred radosťou z vnúčat, s ktorými vypomáhala nevestám. Manžel Frank pred pár rokmi úspešne zdolal rakovinu, a Marianne, po mesiacoch neistoty čo jej vlastne je, konečne doliečili jej vlastné problémy. Bola voľná a v Rakúsku zostávala dlhšie.
Viackrát jej súrodenci z domu telefonovali, že otec je zasa v nemocnici a tento raz to vyzerá naozaj zle. Narýchlo kupovala letenky a vždy bola akosi pripravená, že to je už posledná cesta za živým otcom. Ale otec pri jej návšteve vždy akosi pookrial. No raz tá posledná cesta predsa len prišla. Zišli sa doma všetci súrodenci. Otec, sediaci na vozíčku, bol šťastný. Poprosil ich aby ho tak vo vozíku previezli po dedine. S každým sa pozdravil, trochu porozprával. Večer bol už veľmi unavený. Ledva mu bolo rozumieť, keď sa Marianny ťažko dýchajúc pýtal: „Dokedy tu ešte takto budem?“ Odpovedala mu ako malé dieťa, ktoré potrebuje otca navždy; pohladila ho, poprezliekala, uložila do postele.
A tak ho ráno našla, spokojného a bez ťažkého dychu. Príbeh mi do detailov rozprávala niekoľko rokov po otcovej smrti. Uplakaná i šťastná. Šťastná z toho, že otec sa dočkal spokojného odchodu zo sveta a hlavne preto, že aj ona mohla byť v posledných chvíľach s ním. To považuje za veľké požehnanie. A ja viem, že má pravdu.
