Na našej záhradke v Surrey, na ktorej sa nám minulý rok napriek tvrdej práci urodili iba kaleráby a kamene, sme sa zoznámili so Slovákmi. Ako sme sa tak dali do reči, čuduj sa svet, aj oni boli z Novej Dubnice ako ja. Možno sme kedysi stáli v rade v tom istom obchode alebo sedeli na lavičke na námestí. Prvý rok sme nezachádzali do osobných podrobností a stretávali sme sa iba na záhrade. Oni mali najkrajšiu, takú celkom slovenskú. Vždy som sa pri nej pristavila, len tak pre radosť, aj keď tam oni neboli.
Tento rok, raz keď M. prišla na záhradu sama, zakecali sme sa, jedna druhej trošku zdôverili – o zdraví, o deťoch, o rodine, a tááák. Spomenula, že dcéra letí na Slovensko. Dohadovali sme si stretnutie mimo záhrady, a tak sme si konečne vymenili aj telefónne čísla.
Doma ma napadlo, že by možno niečo z tých mojich krabíc jej dcéra doručila mojej mame. Blíži sa Deň matiek, viem, že mama sa poteší ak jej pošlem niečo cez internetový obchod, ale keď má v rukách priamo niečo, čo držali naše ruky, teší sa viac. Takže nesmelo som vytočila číslo a najslušnejšie ako som len vedela, spýtala som sa M. Mohla odpovedať hocičo: Čo potrebuješ poslať? A to si nemôže kúpiť tam? Nemám miesto. Nechcem mať ťažkú batožinu. Budem mať doma iné povinnosti, a nie roznášať balíky. Lepšie bude, ak si balík pošleš rovno z Kanady. A polovicu z tých dôvodov by som aj pochopila, lebo sama mám málokedy extra miesto v kufroch, a k tomu deti, a treba sa nám zmestiť nielen do lietadla, ale i do auta cestou z letiska.
M. však reagovala veľmi ochotne. Veľmi rýchlo, bez zaváhania. Dodala mi smelosti spýtať sa, či by zobrala dcéra aj extra batožinu, za ktorú by som jej samozrejme zaplatila. Aj to bolo pre nich v poriadku a ja som mohla naplniť cestovnú tašku. Smutno mi pri tom bolo – čo ak naozaj tento rok domov nepôjdem?, ale i fajn na duši z ochoty takmer neznámych krajanov.
Dala som im maminu adresu a meno, M. mi povedala meno svojej mamy i svokry. Každá z nás hneď domov telefonovala, či sa náhodou oni tam doma nepoznajú. A tak sme postupne zistili, že moja teta je ich susedka, že aj s mamou možno spolu sedeli v školských laviciach a že by sme mohli byť tak trochu aj rodina.
Konečne som trochu happy! Vždy som tu chcela mať nejakú rodinu...