Už dva roky od manžela nedostala kvety ani na MDŽ. Všetky ženy sa v práci chvália aký romantický deň im manželia pripravili a a ona by sa najradšej do čiernej diery prepadla. Už sa jej nechce vymýšľať. Na budúci rok si zoberie dovolenku. Ružu, ktorú teraz každá žena dostala v práci, tam aj nechá. Ale radšej by ju zobrala domov... pripomenúť manželovi...
Blíži sa Deň matiek a to bude ešte horšie. Na pracovných stoloch jej kolegýň pribudnú k fotografiám detí krásne detské obrázky. Dominika už má vypísanú dovolenku na celý týždeň; asi tak dlho, oveľa intenzívnejšie ako po celý rok, sa budú mamičky chváliť svojimi ratolesťami. Závidí im, aj nezávidí; dopraje im, chcela by byť na ich mieste. Len nech jej nekrájajú srdce slovami: „Veď aj Ty raz uvidíš. Ozaj, a ešte nič? Už by ste s tým niečo mali robiť.“ To sa pýtajú všetci, všade. Nie každému sa dá zdôveriť, vysvetliť. Roky „plodnosti“ bude musieť nejako prežiť a potom jej už hádam dajú pokoj.
Rada by zobrala do rúk dieťa, hoci aj cudzie. Len keby jej vždy niekto nepripomenul, že jej to pristane. Nechce sa jej medzi ľudí, aj tak ju nechápu. Jeden by však mohol; ten, ktorý si ju bral z lásky ku nej samej a nie kvôli deťom. Keby jej aspoň tú jednu ružu na dôkaz dal.