Mám Ťa rada. Mám Ťa rád.

Autor: Alica Biela | 3.9.2012 o 7:03 | Karma článku: 12,87 | Prečítané:  1852x

Koľko je ľudí, ktorým ste povedali tieto slová? Koľko je ľudí, ktorí povedali tieto slová vám? Patria iba do úst zamilovaných alebo ich hodno povedať každému na kom nám záleží? Krásne slová, ktoré často zostávajú visieť iba na vlásku, no predsa sa na ňom udržia. Prečo sa ľudským ústám tak ťažko vyslovujú? Považujeme ich za celkom zbytočné? Prázdne? Či pridrahé?

Spomínam si, že mne tieto slová ako prvá povedala moja mladšia sestra. Neviem, ako sa ku nim dostala, odkiaľ sa ich naučila. Mama síce pre nás urobila všetko, aj život by za nás dala, ale tie slová som od nej nepočula. Možno si len nepamätám.

Sestrine slová ma zaskočili, i tak nejako zvláštne zohriali, ako keď sa hlina zmení na človeka. Dobre sa počúvali, ale z mojich , akoby z dreva vystrúhaných úst, nie a nie sa vyslobodiť. Až keď sa sestre narodili deti... a celým svojím bytím – objatím, pohľadom i slovami – hovorili „Mám Ťa rád“, napätý vlas sa pretrhol a slová sa narodili i vo mne. Ale iba voči deťom, ktoré sa tých vyznaní dožadovali, a to opäť celým svojím bytím.

Jedného dňa sa však zjavil dospelý muž, môj vyvolený, s veľmi skromným slovníkom lásky. Taký tajuplný. Žiadalo sa mi aj od neho tie slová počuť, ujasniť si svoju pozíciu. Prvý raz a potom každý deň do konca života. Nie, skromná v tomto naozaj nie som (a nebudem).

Márne čakanie bolo pre mňa dlhé. Som žena, mala by som čakať, hovoril rozum. Ale slová sa zbláznili a jednoducho si odo mňa ušli. Nedali sa dlhšie udržať. Boli začiatkom nového života. Nikdy som to neoľutovala. Aj skromného vyznania som sa dočkala.  Ešte aj teraz po rokoch  slov je menej ako skutkov, ale sú a vždy potešia. Aj keď sa skrývajú za anglické „I love you“.

Ťažko sa jazyk lásky na staré kolená okresáva, a tak som to svojim deťom chcela uľahčiť. Odmalička, každý večer pred spaním, tie dôležité slová odo mňa počujú, aj keby mi cez deň boli po hlave skákali. V čistej slovenčine, neskrývane. Tak sa aj vracajú, či idú do sveta – k iným ľuďom.

Teraz sedím pri mame a slová visia na vlásku. Dlho zbieram odvahu. Čo som napísala, nepočítam. Zoči voči je to iné. Čas súri.  Už len pár dní a čaká nás rozlúčka na dlhý čas. Ktovie, či vôbec mama o také slová stojí. Či by jej boli pohodlné? Sú veci, ktoré nedokážem odhadnúť. A aj preto, že to jednoducho nie je náš spoločný jazyk, možno radšej zostanem nemá.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Pozrite, čo sa stalo na Slovensku, hromží Trump pred kamerami (Komentár Máriusa Kopcsaya)

Preceňovanie utečeneckej témy odpútava pozornosť od úplatkov.

KOMENTÁRE

Férové, ale drsné ultimátum z USA (Schutzov týždeň)

Prečo je balvanom v oku ten iliberál, ktorý nevládne?

Blog prezidenta SZĽH

Silné reči hokej nespasia

Spor Lintner vs. Krajči ukázal, aké zbytočné sú silné reči veľkých chlapcov.


Už ste čítali?