Žijúc v takom prípravnom období na narodeniny, staršia sestra jej už dávnejšie kúpila ako darček knihu a kalendár, samozrejme o psoch. Rebeka si sama vybrala, pretože nemá rada prekvapenia. Chce niečo, čo sa jej páči a čo sa páči aj staršej Vilme, aby sa mohli deliť. Aj tatovi poradila kúpiť model Titaniku; obaja sa tešia ako ho budú spolu skladať. Mne pripadla úloha upiecť tortu. Najradšej by mala Sacherovu, lebo má rada čokoládu, ale nenamietla nič ani proti Parížskej, ktorá je pre mňa jednoduchšia. Včera som prišla príliš neskoro od lekára, dosť unavená robiť niečo zložitejšie. Rebeka také veci chápe. Ale torta bude srdiečková, podľa jej želania.
Rebeka sa do školy až tak veľmi netešieva, radšej by vraj bola so mnou doma. Ale dnes sa tešila. Na poludnie pred spoločnou modlitbou budú v školskom rozhlase čítať mená všetkých oslávencov, teda aj jej. Spolužiaci jej zaspievajú pesničku a ona každému ponúkne z domácich medovníkov, ktoré zdobila spolu s Vilmou. Medovníky boli dnes tým najhlavnejším, čo niesla do školy. Cestou do školy držala krabičku s nimi v náručí na zadnom sedadle auta.
V škole je práve obedná prestávka; viem, aj keby som nepozerala na hodiny. Silný vietor zosilňuje detský huriavk zo školského dvora a prináša mi ho domov cez Rebekino otvorené okno. Dúfam, že sa má dnes s kým hrať a nečíta v nejakom kútiku knižku ako kedysi.
Spomínam, ako pred 8 rokmi manžel pri prvom pohľade na ňu povedal: “Prvá (dcéra) bola krásna a táto bude dobrá.” A ona je oboje! Ešte aj veľmi múdra. (To nám večer na rodičovskom povedala tohtoročná učiteľka – Rebeka má zo všetkých detí najvyššie hodnotenia. Číta na úrovni žiakov z vyšších ročníkov, píše logicky, krasopisne a s nádychom humoru, matematika bez problémov a v náboženstve vyniká. Hrdo sa mi počúvala chvála, tým viac, že Rebeka je v triede jedna z najmladších. Ešte viac ma potešilo, že je už smelšia a má okolo seba stále kamarátov. Sandi, jej učiteľka a moja priateľka, ju v tom veľmi povzbudzuje. Vie, že Rebekina osamotenosť ma trápila. Príliš dlho smútila za svojou najlepšou kamarátkou, ktorá sa presťahovala do Indie.)
Nie že by nemala čo vylepšiť, ale často poviem, že Rebeka je najjemnejší a najempatickejší človek na svete. Akoby sa ani zeme nedotýkala, vznáša sa svetom ako krehká víla. Nikomu nezaberá miesto, nikoho nevytláča širokými lakťami. Vie sa vžiť do kože každého, ešte aj do kože dažďovky. Raz, keď už cesta pomaly obschla po daždi, išli sme spolu na prechádzku. Rebeka zbadala na chodníku dažďovku. Najskôr ju iba prekročila, potom sa však ku nej vrátila s malým konárikom a na ňom dažďovku preniesla do trávy.
Keď sedí vedľa mňa v kostole, často do svojich malých dlaničiek chytí moju ruku, prechádza po nej prstami, skúma každú vrásku, drsnotu. Nechám ju, nech si takto medituje o živote svojej mamy.
Nepočítam, koľkokrát ma denne vyobjíma, ale večer je to vždy špeciál; posledné, čo v ten deň urobí. Postaví sa na svoju posteľ, aby bola rovnako veľká ako ja. Ruky mi ovinie okolo krku, ja jej dám krížik na čelo a poviem “Dobrú noc. Mám Ťa rada. Pekne sa vyspinkaj.” Potom dostanem božtek zľava, zprava, tiež krížik a posledné objatie so slovami “Mám Ťa rada, mama.”
No a práve v tých tenkých rúčkách sa cítim veľmi potrebná, a preto silná.
Vďaka Bohu za toto dieťa, ktoré prišlo na svet bez našich plánov. Vďaka ľuďom, že ma nikto z nich od tohto dieťaťa neodhováral, nestrašil problémami, keďže mi už tiahlo na 40. Hoci by Rebekin život od ich slov nezávisel, predsa by mi len boli pokazili jej radostné očakávanie.